Wild Rose! [SK]

25. Vysvetlenie

Hlas sa mu triasol rovnako ako aj ruky. Pokrútila som hlavou, na tvár nasadila falošný úsmev a teatrálne som pohodila rukou. Peter stál odo mňa ďalej asi zopár centimetrov, akoby sa bál, že ho uhryznem. Hlavu klopil k nohám na zem, uisťoval sa, že nenadviažeme očný kontakt.

,,Je mi to ľúto..." zašomral a ja som ho ledva počula.

Mihalnice sa mu dotýkali líc a vytvárali tak svetelné tiene. Hudba stále hrala, vyzeralo to tak, že sa ľudia zabávajú. My sme stáli v strede parketu, ľudia nás obchádzali. Niektorí dokonca zazerali. Jeden chlapík sa predieral davom, zakopol o niekoho, vydal mučivý výkrik a jeho pohár preletel vzduchom. Aj s obsahom doletel ku mne a o chvíľu mi šatstvo pokrýval nejaký alkohol aj sklo. Peter ku mne okamžite pribehol, vyberal mi úlomky skla z vlasov. Stále si však dával pozor na očný kontakt. Cítila som, že mi po spánku tečie niečo teplé. Rukou som si to zotrela, a keď som sa pozrela na prsty, zostali červené. Krv. Nezačala som jačať a panikáriť ako vo filmoch, pretože som bola vycvičená. Za to však Peter...

,,Amelia, krvácaš!"

Počula som paniku v jeho hlase a konečne na mňa uprel zrak. Usmiala som sa.

,,Viem."

Jeho zreničky sa rozšírili hrôzou, ruky sa mu opakovane začali triasť. Zabudla som na seba a krv, pretože som si všimla, že každou minútou bledne. Tvár mal popolavú, akoby priezračnú.

,,Peter?" zamávala som mu pred zrakom. Nič. Jeho oči nevedeli zaostriť, boli akoby bez života. ,,Peter! Je ti zle?"

Môj hlas bol vysoký a príliš preskakoval. Pomaly prikývol hlavou. Vzala som ho, aby sa mohol o mňa oprieť. Jeho ruku som si prehodila cez plece. Ťahala som ho preč z párty, narážala som do ľudí a všade zneli moje chabé ospravedlnenia. Dostali sme sa až ku schodom.

,,Zvládneš prejsť sám?" spýtala som sa.

Oči sa mu striedavo zatvárali a otvárali, každou minútou mohol omdlieť. S hlbokým povzdychom som si ho oprela o seba a spolu sme kráčali po schodoch. Musela som sa pridržiavať zábradlia, pretože Peter bol muž a bol veľmi ťažký. Bála som sa, že ma stiahne dolu so sebou a že Willsonovci budú mať vo svojom dome dve záhadné úmrtia. Nadýchla som sa, zaťala sánku a preglgla som svoju pýchu. Pot s krvou sa mi perlil po spánku, v ústach som cítila slanú chuť. Dychčala som, skučala a nadávala, až pokým sme sa nedostali na vrch schodiska. Pustila som Petra a on dopadol na studenú podlahu. Vydesene som sa k nemu rozbehla a nahmatala mu pulz. Žije, len stratil vedomie. Úľavou som vydýchla a pretrela si spotené čelo rukou. Zrazu sa Petrove oči otvorili a videla som v nich zmätok.

,,Peter? Peter?! To som ja, Amelia. Na chvíľu si stratil vedomie, ale už si tu. So mnou, už je dobre," upokojovala som ho a hladila mu tvár. Dotkol sa mojej ruky a usmial sa. Z oka mu vypadla slza, kotúľala sa po líci a dopadla na zem. ,,Už je dobre," pokračovala som.

,,Ja viem, mami. Už sme spolu," zašepkal a zatvoril oči. Neriešila som to, určite upadol do šoku, ale začala som ním triasť.

Nemôže upadnúť do bezvedomia, nemôže...

Zúrivo som ním trhla, nebrala som ohľad na to, že by som mu bola schopná ublížiť. Záležalo len na tom, aby sa prebral. Svojou malou rúčkou som sa mu chystala vlepiť facku, ale niekto mi obmotal prsty okolo zápästia.

,,Amelia, to stačí!" sykol hlas a hneď som spoznala, že patrí Marcusovi.

,,Ach, vďakabohu, že si tu. S Petrom sa niečo deje..."

Marcus ma od neho odstrčil a sám mu uštedril veľmi silnú a hlučnú facku. Peter sa vtom prebral a jeho vypúlené oči označovali des a hrôzu.

,,Mami?" skríkol.

S Marcusom sme naraz sykli a zapchali mu ústa. Nachádzali sme sa na poschodí, kde bolo všetko počuť a, navyše, práve na tomto poschodí spali veľmi dôležití ľudia a mafiáni. Spoločnými silami sme ho postavili na nohy a niesli sme ho do mojej izby. Teda, Marcus ho viac-menej niesol sám. Išla som trochu napred, aby som im otvorila dvere a potom sme spolu nášho bezvládneho kamaráta uložili do postele.

,,Ďakujem za pomoc," poďakovala som mu a pomädlila si ruky. Na nočnom stolíku som mala položený veľký pohár s vodou. Rýchlo som po ňom siahla a už sa mi tá lahodná ľadová voda liala dolu krkom do celého tela. Striasla som sa zimou, ktorú mi tá voda dopriala a, pravdupovediac, ma aj prebudila. Hlava ma až tak veľmi nebolela, alkohol pomaly, ale vážne len pomaly, opúšťal moje telo, hlavu a predovšetkým myseľ.

***

Prebudila som sa v bolestivom medveďom objatí, nohy som mala prepletené s inými a ruku som mala znecitlivenú, pretože som na nej ležala. Vyspala som sa s niekým? Prebleslo mi v hlave. Nie, to nie je možné... Vystrelila som z postele rýchlo ako šíp, potkla som sa, zatackala sa a skončila na zemi ako vrece zemiakov. Ako môžem byť taká nešikovná?

To máš po tom sexe, ozval sa provokatívny hlas v mojej hlave.

,,Nie!" vykríkla som, čím som dotyčného zobudila.

,,Amelia?" zachrípnutý hlas, včerajší večer, alkohol, párty a Peter... Všetky spomienky mi udreli do mozgu, ktorý sa ich snažil spracovať. Uf, s nikým som sa nevyspala.

,,Dobré ráno," pozdravila som ho.

Mala som na jazyku toľko otázok ako: Je ti už lepšie? Čo to malo včera znamenať? Čo tá pusa? Peter, vysvetlíš mi to? Ale ani na jednu som sa neodvážila opýtať. Vlastne, ani som nemusela. Peter sa posadil na posteli, tvár si pretrel rukou a začal rozprávať.

,,Vieš, prečo tak nenávidím všetky tie párty, kam chodia len ľahké dievčatá a ožraté svine? Jasné, že nevieš..."

Nechcela som ho prerušovať, nemala som na to odvahu. Konečne mi to všetko vysvetlí.

,,Moji rodičia raz išli na jednu. Moja mama ma mala v sedemnástich, takže poriadne ani nedospela. Mal som sedem rokov, keď sa obaja vytratili so slovami ráno sa uvidíme. Ale vieš čo, Amelia? Už som ich nikdy nevidel! Otec a mama sa tak nehorázne opili, že keď odchádzali z diskotéky, tak ich zrazil kamión. Obaja boli na mieste mŕtvi. Pitva ukázala, že mali v sebe nejaké drogy. Nikdy som ani len nepomyslel na to, akí boli moji rodičia nedospelí a hlúpi! Ale jednoducho boli! Trčal som tri dni v tom zatuchnutom byte, až pokiaľ som si uvedomil, že sa nikdy nevrátia. Myslel som si, že ma opustili. To by som ešte zniesol.

Lenže, keď som mal dvanásť, potĺkal som sa po ulici a tak... Jedného dňa sa pri mne zjavil muž, ktorý mi povedal, čo sa stalo mojim rodičom. Mal som mu veriť? Musel som, vedel o mne všetko. Neskôr vysvitlo, že ma sledoval. Odviedol ma do svojho domu, aby som nebol sám. Teda, spočiatku to tak bolo. Ďalšie týždne som už musel upratovať a ten muž ma postupne zasväcoval do ich každodenného života. Života plného strachu a nezmyselných vrážd. A tak som začal u nich pracovať, naučili ma strieľať a rýchlo behať. Ale keď som dovŕšil osemnásť rokov, akoby všetky tie dobré časy skončili. Poslali ma do kuchyne, robil som s ostatnými kuchármi. Už som nikdy nechytil do ruky zbraň. Úplne ma odstrčili. A vieš prečo? Pretože ten chlap, ktorý ma zachránil, ten ktorého som považoval za hrdinu, ten riadil kamión, ktorý prešiel mojich rodičov. Ani sa mi za to neospravedlnil, iba mi povedal, že to bolo potrebné. Chápeš? Potrebné! A ten chlap bol Daniel..."

Tak, čo hovoríte na novú kapitolu? Ste spokojní?🙂
Budem rada za každý názor, či už dáte vote, alebo ma potešíte komentárom❤
Baruš