Wild Rose! [SK]

43. Bastard

Vynaložila som veľké úsilie, aby som si pred nimi nezotrela slzy. Keďže sa nikto nehlásil k odpovedi, vyštekla som nahnevane: ,,Pýtala som sa, čo to má znamenať?!"

Stále som upierala namosúrený pohľad na Daniela. Periférnym videním som zbadala Trevora, ako sa uškŕňal. Fľochla som naňho pohľadom, naštvaná na celý svet. Starší brat sa už začal nenápadne usmievať a chechtať, zatiaľ čo mladší bol vyvedený z kontextu. Aj keď sa mi slzy rinuli po lícach, nedala som na sebe nič znať. Neroztriasla som sa, nevzlykala a hlavne som sa nerozbehla za Danielom. V hlave sa mi prehrávali všemožné scenáre, ako sa naňho vrhám a škriabem mu tvár nechtami. Nie, musela som pôsobiť pokojne.

,,No dobre, braček. Toto je tvoja parketa," vyhlásil Trevor a pobral sa na odchod.

Daniel sa za ním otočil s prosebným pohľadom. Že by to predtým hral? Plná nádeje som sa zahľadela jeho smerom. A ako nádej nafučala, tak aj spľasla vyslovením prvých slov.

,,Čo chceš počuť, Amelia?"

Povedal to tak arogantne, tak povrchne a s takou nenávisťou. Teraz moje sebaovládanie utrpelo škody, pretože som si zúrivo ako nejaký dravec utrela tečúce slzy a na vlastné počudovanie som vydala nejaký priškrtený zvuk. On ma len pozoroval, nič nepovedal, ignoroval ma. Moje srdce stále trpelo, rozlámané na niekoľko kúskov. Cítila som prázdno, ako keby zo mňa vyprchal život.

Keď mi vyschli slzy a ďalšie neprichádzali, znova som si dovolila jeden pohľad k nemu. Stále tam stál ako soľný stĺp, kamenný výraz v tvári, zaťaté čeľuste a nahnevaný pohľad v ľadovomodrých očiach. Nadýchla som sa a chystala sa na spŕšku ostrých slov.

,,Vieš, Amelia, čo som mal robiť? Už od začiatku som ti povedal, že si príliš cenná, že ťa všetci chcú. Čo si si myslela? Prečo som ťa uniesol? Len tak, aby som sa mohol do teba zamilovať? To si už načisto potratila rozum?"

Onemela som, hlasno preglgla a zachovala si vážnu tvár. Naozaj som sa snažila pôsobiť dôstojne a hrdo, ale keď som sa stále musela dívať na jeho kamennú masku a počúvať ten ľahostajný nezúčastnený tón hlasu, vybuchla som.

,,A čo si ty myslíš o sebe? Uniesol si ma, pochybným spôsobom si ma sem dovliekol, zabil si môjho priateľa, môžeš za smrť môjho šéfa a k tomu všetkému si ma zviedol. Či si čakal, ty mudrc? Že zostanem voči tebe a tvojmu sladkému správaniu imúnna? Že ti nepodľahnem? Že sa do teba nezamilujem?"

Na konci svojho monológu som dychčala a už som nebránila slzám, ktoré si našli cestu von. Bolo mi to jedno. Nech vidí, čo mi urobil. Ako veľmi to bolí.

,,Ty... ty si sa do mňa naozaj zamilovala?" vyriekol neveriacky.

Len som prikývla, neschopná slov. Veď na čo by som mu klamala? Rozosmial sa. Čisto, nefalšovane a na môj účet. Pri smiechu sa mu vytvorili rozkošné jamky a moje znovu nájdené srdce zaplesalo.

Ach, už s tým prestaň, Amelia! zahriakla som sa v duchu.

,,Vážne tomu nemôžem uveriť! To som taký úžasný herec?" vyslovil namáhavo a stále sa rehotal ako blázon.

Pekný blázon.

Pokrútila som hlavou, aby som vyhnala nežiadané myšlienky a spravila jeden krok vpred.

,,Ty ma stále prekvapuješ, miláčik," povedal tým rozkošným sladkým hlasom ako med a znova som nadobudla pocit, že môj Daniel je späť. A toto je sen. Nebol. ,,Pokoj, zlatko, to ťa len skúšam," upokojil ma, keď uvidel, ako som zbledla. Zasa sa rozosmial na plné pľúca.

,,Bodaj by si sa udusil, ty-ty nádherný bastard!" vykríkla som. Ani som si neuvedomila, že to bolo nahlas, až pokiaľ ma neoslovil.

,,Nádherný? Bastard? Mala by si popracovať na svojich hanlivých slovách."