Wild Rose! [SK]

10. Jedno z väzení

Pokrútila som hlavou a zakričala: „A o čo sa snažím, ha?"

Pripadala som si ako psychicky narušený človek. Aj som vyzerala, akoby som ušla z takého zariadenia. Takto som vyjsť von nemohla. Moje vlasy určite vyzerali ako vtáčie hniezdo, bola som spotená a špinavá. Nohy ma boleli, akoby som zabehla maratón a vyhrala prvé miesto. Prsty na nohách ma oziabali od chladnej podlahy a päty som mala celé krvavé. Aj keď som sa nevidela, vedela som, že mám opuchnuté oči a pod nimi kruhy, popraskané pery a vadilo mi, že nemám podprsenku.

Už dlho som stála na jednom mieste, všetko stíchlo, dokonca aj ten únosca. Jediné, čo mi vŕtalo v hlave, bolo, že kam zmizol James Bond? Znova som sa dala do behu a snažila sa orientovať v tejto temnej.... budove? Vlastne ani neviem, čo to je. Toto tu dole vyzeralo ako nejaké väzenie. Preboha, a čo keď ma nikto neuniesol, ale zavreli ma policajti, pretože zistili, kto som? Nie, nemali ako. Všetky stopy som vždy zahladila. Až na ten lístok s mojím menom. Nad touto myšlienkou som rýchlo zakrútila hlavou a žmúrila som, aby som vedela, kam idem. Chodba sa začala mierne točiť.

Dotyk mojich nôh o studený betón spôsoboval, že sa všade ozývali neuveriteľné zvuky. Akoby tadiaľto išlo stádo slonov. Toto sa mi ešte nikdy nestalo, vždy som našľapovala obozretne, ticho a hlavne nenápadne. Tu som na seba upozorňovala, aj keď nie schválne. Počas cesty ma sprevádzal vlastný tieň. Podišla som bližšie k stene a obzerala si svojho spoločníka.

Môj tieň mi pripadal zlovestne, akoby ma mal každú chvíľu schmatnúť a uvrhnúť do horúcich pekiel k samotnému Luciferovi. No dobre, teraz som mierne zveličovala. Ale vážne vyzeral hrozivo. Odvrátila som zrak, pretože sa mi už v hlave vybavovali rôzne výjavy vystrihnuté ako z hororov. Otočila som sa, že budem pokračovať v ceste. Len som započula šuchot a následne som dostala niečím po hlave. Zatočila sa mi a potom som si už len pamätala pád na zem.

***

Pomaly som otvárala oči, zažmurkala a poobzerala sa okolo. Nič také zaujímavé som nevidela. V strede miestnosti bola veľká posteľ, na ktorej som ležala. Napravo bola pohovka, spoza ktorej sa na mňa usmieval veľmi príťažlivý mladík. Naľavo bol televízor s obrovskou sedacou súpravou. Obzrela som sa znova doprava, na mladíka som úplne zabudla a spustila som nohy cez posteľ. Perinu som odhodila niekde nabok a chytajúc sa za čelo postele, som sa postavila. Hlava sa mi ešte viac rozkrútila, musela som si ruku pridŕžať k čelu, ale aj tak to nepomohlo. Stále som videla tancujúce hviezdičky.

Biele, modré, červené...

***

Keď som sa prebudila, videla som len biele svetlo. Moja prvá myšlienka vyzerala asi takto: nemocnica? Lenže keď som kútikom oka zaostrila napravo, vedľa mojej postele bola na nočnom stolíku položená obrovská kytica krvavočervených ruží. Moje obľúbené kvety. Kto mi ich sem poslal? Andrew? Či Dereck? A v akej nemocnici som sa to ocitla?

Takto to fungovalo celý deň. Občas som sa prebrala, potom som stratila vedomie. Usúdila som, že bolo lepšie, keď som omdlela. Nebavilo ma pozerať dookola na tie isté ruže. Ich farba sa mi vpíjala do očí, slzili mi z toho. Neustále som si ich musela pretierať, potom sa mi do nich dostala nejaká smietka a začali ma štípať. Akoby ma bodalo tisíc včiel. Na ktoré som, mimochodom, alergická. Takže by som hneď opuchla a následne by som mohla zomrieť.

Ako som premýšľala nad tými včelami, započula som šuchot. Nastražila som uši a počúvala.

Hmm.

Jedna osoba. Určite išla po schodoch. Obuté mala domáce papuče. Tá, ktorú mala na ľavej nohe, bola natrhnutá, preto šuchotala. Už sa blížila. Ešte asi dva schody, potom prešla dvojmetrovou chodbou a zastavila sa pri týchto dverách.

Rýchlo som sa zakrútila do prikrývky a ľahla si. Jedno oko som zatvorila, druhým som žmúrila, aby som videla, kto to je. Kľučka sa pohla smerom nadol, keď ju niekto stlačil. Dvere sa pootvorili. Dnu nakukol mladík – skôr asi muž – s modrými očami. Tie oči som si zapamätala. To je on! Zatvorila som obe oči a snažila sa dýchať pokojne.

Nádych. Výdych. A takto to pokračovalo, až pokým neprišiel k mojej posteli. Naklonil sa, nemusela som mať otvorené oči, cítila som jeho dych.

„Moja sladká... Amelia," zamrmlal zvodne a pobozkal ma na líce. Trochu som sa zatriasla, moje telo na to reagovalo. Zostalo mi teplo, dúfala som, že si nič nevšimol.

Teraz mi dýchal do ucha a šepol: „Dám ti to, čo si zaslúžiš."

Zatriasla som sa tentoraz strachom. Naklonil sa k mojim perám a ja som vedela, že ma ide pobozkať. Som predsa jeho väzeň, mohol si robiť, čo chcel. Lenže toto už presiahlo všetky moje hranice. Toto mu nedovolím. Spodnou perou sa dotkol mojej hornej. Viac to zájsť nemohlo. Keď sa chystal na ďalší krok, moja ruka zovretá v päsť vystrelila a trafila ho priamo do tváre. Po mojom údere zaspätkoval, padol na zem a začal neuveriteľne nahlas jačať.

„Zabijem ťa! Ja ťa zabijem!" kričal zúrivo. Očami som hľadala možný únikový východ, zatiaľ čo na mňa vrieskal a šúchal si koreň nosa.

Teraz som si ho mohla nerušene obzrieť. Tie modré oči, och, stále sú také prenikavé. Vlasy mal hnedé, miestami sa mihli blonďavé pramene. Nikdy som ešte takú zvláštnu farbu nevidela. Presunula som sa k tvári. Husté obočie, rovný nos, ostro rezané lícne kosti a plné pery. Hmm... Ten pocit, keď sa ma nimi dotkol. Prečo som ho zastavila?

Lebo ťa uniesol, ty koza!

Tvár mu zdobilo niekoľkodňové strnisko, čo ho robilo ešte viac príťažlivejším. Aj cez tričko som mohla vidieť, ako sa mu napínali svaly, ale nebol zas až tak veľmi svalnatý. Určite nie ako vyhadzovači z tých drahých klubov. Tak mi skôr pripadal ten Bond.

„Zabijem ťa!"

Znova tie vyhrážky. Pokrútila som hlavou a spustila nohy cez posteľ. Začala som sa obzerať, kadiaľ by som asi mohla ujsť. Zbadala som otvorené dvere, tak som sa rozbehla. Šancu na útek som mala veľmi vysokú, ale ten muž ma chytil za nohu, tak som naňho padla. Akože fakt. Teraz som sa mu pozerala tvárou v tvár do očí.

Ďakujem za všetko. Mám vás rada❤
Baruš