Wild Rose! [SK]

15. Oblečenie od Wivien

Kolieska v hlave sa mi krútili, mozog spracovával dôležité informácie. Ešte stále som nedokázala uveriť tomu, že tento muž pri mne s modrými očami je D. Aj môj mozog akosi protestoval.

Otvorila som oči a hneď sa mi stretli s inými. Modrými. Uprela som do nich tvrdý pohľad a snažila sa neodvrátiť. Starší pán na mňa zazeral, div že mu nepraskla hlava. Až tak očervenel.

,,Slečna, dovoľte mi, aby som sa vám predstavil. Moje meno je Maximilian Willson."

Predstavil sa mi a nechal vystretú ruku.

,,Amelia Summersová."

Odpovedala som ako robot a ruku som, síce neochotne, ale prijala. Po tom, čo som prezradila svoje meno, očervenel ešte viac a pozrel na syna.

,,Ty si sa načisto zbláznil!" vykríkol, až sa jeho slová odrazili od stien.

D naňho len pozrel a mykol plecom, akoby sa nechumelilo. Ako jediná som nevedela, o čom je reč, pretože všetci v kuchyni stíchli a venovali mi nenávistné pohľady. Čo som urobila?

,,Do kancelárie, synak!" zavrčal pán Willson a už ich nebolo.

Zmätená som sa obzrela raz doprava, raz doľava. Keď som uprela prosebný pohľad na Petra, len sa usmial a odkráčal do kuchyne.

So zvesenou hlavou som sa pobrala preč z tohto miesta. Ako ma za takú chvíľu mohlo toto miesto zlomiť? Ruku som položila na zábradlie a šuchtavými krokmi som sa pohybovala po schodoch. Onedlho som sa dostala k dverám vedúcich do mojej izby. Zastala som pred nimi. Musela som dlho rozmýšľať, či vkročím. Ale potom ma moje vnútro presvedčilo. Predsa nie som srab. Položila som ruku na kľučku a otvorila dvere. Do zorného poľa sa mi dostala čistá stena bez fotiek. Niekde v hrudi alebo skôr pri srdci ma zahrialo. Usmiala som sa a zatvorila za sebou dvere. Zámka cvakla. Po náročnom dni som si chcela ísť ľahnúť, ale zaujalo ma niečo položené na stolíku. Zaostrila som zrak a vzápätí zalapala po dychu. Chytila som sa na mieste, kde sa nachádza srdce. Boli tam položené fotografie, tentoraz len tie intímne.

Parchant jeden!

Jednu som vzala do rúk a hľadala na nej niečo podozrivé. Tak ako ma to učili. Vlastne ako ma to učil Dereck. Podržala som fotku oproti oknu a zazdalo sa mi, že niečo presvitalo na druhú stranu. Obrátila som ju a našla tam odkaz.

Stretneme sa v kuchyni.
Peter.

Už po druhýkrát som sa usmiala. A to dobrovoľne. Nadšene som podskočila a v eufórii som vyhodila všetky fotografie do vzduchu. Vedela som, že Peter mal šichtu do ôsmej. Pozrela som na veľké nástenné hodiny, ktoré ukazovali čas 17:56.

Uf, toľko času. Čo budem robiť?

Vzápätí som sa pozrela na seba. Hmm, zišlo by sa zmeniť šatstvo. Vyšla som z izby, aby som sa niekoho na to spýtala. Vybrala som sa ľavou stranou, prešla som popri rôznych izbách a potom mi napadlo, že Peter s Marcusom majú izbu dole. Možno tam bude celý personál. Nohy mi už tŕpli, pretože moje lodičky sa nenávratne stratili. Niekto ich musel odpratať, keď ich uvidel pohodené na zemi. Čo najrýchlejšie som sa snažila prejsť schody a zmiznúť, kým sa stihnem zraziť s pánom D. Dostala som sa k izbe Petra a Marcusa a zaklopala som. Asi po troch minútach som počula šuchtavé kroky. Otvoril mi zívajúci Marcus. Keď ma uvidel, ustrnul, ale potom sa nepresvedčivo usmial. Neriešila som to. Možno bol rozospatý, pretože vyzeral, akoby teraz vstal.

,,Zobudila som ťa?" neisto som sa spýtala a poškriabala sa na hlave.

,,Nie. Pozeral som televízor," zasmial sa.