Wild Rose! [SK]

44. Šepot

Celú noc som sa prehadzovala, posteľ akoby sa premenila na tvrdú dosku, všetko ma tlačilo. Jednu chvíľu mi bola zima a v ďalšej sekunde som mala odhodenú prikrývku, pretože mi horelo celé telo. Takže, keď som ráno vstala, bola som nevyspatá, ubolená a tým pádom aj nevrlá. Išla som sa dať do poriadku, snažila som sa nepozerať do zrkadla. Tušila som, čo by ma čakalo. Opuchnuté oči, kruhy pod nimi a určite by sa tam našli aj zaschnuté slzy. Keď som bola hotová, zamierila som do kuchyne, pretože ma pochytil hlad. Nevšímala som si tie vražedné pohľady, ktoré po mne hádzali ľudia, ktorí mi boli zo začiatku oporou. Sadla som si na barovú stoličku a položila hlavu na pult. Zívla som, viečka mi klipkali od únavy.

,,Čo tu robíš, Amelia?" spýtal sa ma niekto. Jeho hlas mi bol známy, len som nevedela prísť na to, komu patril.

Oči som mala zatvorené a otvorila by som ich len s veľkým sebazaprením.

,,Kto si?" spýtala som sa na rovinu. Nech si o mne myslí každý, čo chce.

,,Marcus," povedal so smiechom a niečo predo mňa položil.

,,Čo to je?" zamumlala som stále so zatvorenými očami.

,,Raňajky," odpovedal a tanier posunul bližšie ku mne. ,,Najedz sa."

Neochotne som otvorila oči, zaostrila som a pohľadom som ukotvila na lievancoch predo mnou. Okamžite mi oči zaliali slzy, pretože som lievance jedla s Danielom.

,,Čo-čo sa stalo?" opýtal sa, prekvapenie v jeho hlase bolo cítiť.

,,Nič," smrkla som a snažila sa odohnať slzy, ktoré vždy všetko zničia. ,,Nič!" zopakovala som hlasnejšie a zotrela si slzy.

Marcus trochu odstúpil. Na tvári sa mu zračil zmätok. Pokúšala som sa svoj smútok premeniť na hnev a celkom mi to vychádzalo. Nechcela som, aby ma všetci videli zlomenú. Hrdo som vztýčila hlavu a zapichla pohľad do Marcusa.

,,Nie som hladná," odvrkla som a odsunula tanier ďalej. Bez toho, aby som naň čo i len uprela zrak.

,,Neviem, čo sa s tebou deje, Amelia, ale vieš, že ja nie som nepriateľ."

Bez ďalších rečí vzal tanier a odišiel, pričom sa na mňa ani nepozrel. Hlavu som si zložila do dlaní a vydala som čudný zvuk. Niečo medzi zavrčaním a vzlykom. Zakázala som si plakať, hlavne pre Daniela. On si moje slzy nezaslúži.

Keď som pri bare sedela asi tri minúty, niekto ma zozadu chytil za rameno. Možno som bola šialená, ale mala som pocit, akoby to bol Daniel. Čakala som nejaké srdcervúce ospravedlnenie a sladké vyznanie lásky. Len čo osoba prehovorila, srdce znova prestalo búšiť radosťou, akoby odišlo na dovolenku niekam ďaleko.

,,Deje sa niečo?"

Nie, práve teraz som nemala silu sa mu pozrieť do očí, nie po tom všetkom, čo sa udialo za posledných pár dní.

,,Som v poriadku," neubezpečovala som jeho, ale hlavne seba. Potrebovala som nadobudnúť pocit, že je všetko okej.

,,Amelia, pýtam sa ťa to naposledy. Nehovor mi, že je všetko v poriadku, pretože vidím tie kruhy pod očami a tvoj silený úsmev. Tak, čo sa stalo?"

Peter ma doslova prepaľoval pohľadom a rukou ma hladil po chrbte. Pokrútila som hlavou, liezlo mi na nervy, že sa do mňa všetci starali. Vytrhla som sa mu a postavila sa zo stoličky.

,,Som v úplnom poriadku!" skríkla som naňho, až cúvol o dva kroky. Obišla som ho a rozbehla sa preč.

Žalúdok som mala prázdny, pretože som do seba nedokázala nič dostať. Aj keď by som zjedla aj klince, tušila som, že by som zvracala. Prekliaty Daniel a moje city! Kvôli zrade, smútku a bolesti v srdci nedokážem triezvo uvažovať. Rozbehla som sa cez kuchyňu, kde som obišla zvedavého Marcusa a ostatný personál.