Wild Rose! [SK]

18. Všetko do seba zapadá

Otupene som zaklipkala mihalnicami, vôbec som tomu nerozumela. Čím už len ja môžem byť cenná? Daniel na mňa stále s očakávaním pozeral a čakal, kedy už zo mňa vypadne niečo zmysluplné. Ale ja som nevedela, čo mám povedať. V kuchyni sa akoby ochladilo a v dome bolo ticho. Nemala som potuchy o čase, zrejme išli všetci spať. Rozhodla som sa pokračovať v mojej konverzácii.

,,Niečo som sa pýtala. Ale to je už jedno. Podstatné je, že viem, kto si."

Ležérne sa oprel o stôl, jednu ruku si vložil do vrecka na nohaviciach a uprene sa na mňa zadíval.

,,Presne pred niekoľkými minútami si mi to dala jasne najavo."

Najradšej by som mu z tváre zmazala ten povýšenecký úsmev. Myslí si, že je odo mňa lepší. To by sa vedel každý debil narodiť do bohatej mafiánskej rodiny. Takto mal zabezpečenú budúcnosť, pohodlie a bohatstvo. Len tak zadarmo a bez starostí.

,,Dereck mi dal papier s menom. Tvojím menom. Ale to už vieš," povedala som a začala sa prechádzať po kuchyni.

Raz za čas som očkom hodila po Danielovi, aby som sa uistila, že tam stále stojí. Nehybný ako socha. Musela som začať s výsluchom opatrne. Veľmi opatrne, pretože som chcela vedieť všetko. Potrebovala som všetky kúsky do mojej skladačky.

,,Áno, to už viem," priznal po chvíli. Usmiala som sa a zamierila k baru, aby som si naliala vodu. Chytila som pohár do ruky a napila sa. Hltala som každý dúšok, akoby som nepila už veky.

,,Do toho klubu, čo ma poslal Dereck, bol si tam, však?"

Obzrel sa, kde som zmizla. Ironicky som mu zamávala.

,,Bol som tam."

Túto odpoveď som potrebovala. Usrkla som si ďalší dúšok vody.

,,Zachránil si ma. Teda v istom slova zmysle. A potom si ma uniesol spolu s Bondom," pokračovala som. Pozrela som naňho, aby som zistila, ako sa tvári. Na tvári mu pohrával úškrn, niečo ho pobavilo.

,,Bond?" spýtal sa pomedzi záchvaty smiechu. Aha, takže tá moja vymyslená prezývka. Len som prikývla.

,,Volá sa Trevor," povedal, ,, je to môj brat."

Ďalší súrodenec? Kde som sa ocitla? V jaskyni mafiánov?

,,Ale áno, uniesli sme ťa s Trevorom, potom sme ťa omámili a pustili. Vieš, bolo to veľmi zábavné, preto som nič nehovoril. Vedeli sme, že si to ty. Už od začiatku sme ťa sledovali. Od toho momentu, čo ťa pustili zo psychiatrie."

Zrazu ma oslovil jeden muž oblečený v policajnej uniforme.

,,Čo sa stalo, princezná? Ako sa voláš?"

Upokojujúco mi hladil vlásky, akoby som sa mala každú chvíľu rozplakať. Ale ja som nemohla. Ako by som mohla plakať, keď ma to, čo som urobila, napĺňalo... radosťou? Pokrútila som hlavou, neschopná slov. Myšlienky som mala chaotické. Ruky sa mi začali triasť a nohy boli ako zo želatíny. Jediná vec, čo som chcela, bola mamička. A oni mi ju zobrali. To je ako keď zoberiete malému dieťaťu jeho obľúbenú hračku. Policajt sa ma opakovane na niečo pýtal. Neodpovedala som.

,,Amelia," zachrapčala som, pretože mi vyschlo v ústach.

,,Prosím?" spýtal sa a upokojujúco mi pohladil ruku. Trhla som ňou a odskočila.

,,Amelia," opakovane som vyslovovala svoje meno, akoby to niečo mohlo zmeniť. Ale nemohlo.

,,Dobre, Amelia, povedz mi čo sa stalo," prihováral sa mi, keď som svoje meno stále opakovala ako nejakú mantru.

Chytil ma za obe ruky a uprene sa mi zadíval do očí. Mala som pocit, že mi vidí až na dno duše. Chcela som prehovoriť, ale z úst mi nevyšlo ani slovo. Len som zakašľala a odvrátila zrak. Toho policajta som sa bála. Bála som sa, že ma odhalí.

,,Amelia," zašepkala som snáď po tisíci raz. Muž odišiel a začal sa zhovárať s iným policajtom.

,,To dieťa utrpelo šok, je pomätené. Stopy krvi vedú hore, odkiaľ prišla..."

Počula som, ako hovoril, ale neriešila som to. Aj tak som nechápala význam slov. Po chvíli za mnou prišiel ďalší muž v bielom plášti.

,,Zlatíčko, poď so mnou," podal mi ruku a spolu sme vykročili smerom k bielemu autu. Zazvonil mu telefón.

,,Áno, už ju vezieme."

,,Kam ma veziete?" spýtala som sa zvedavo s iskrou v očiach.

,,Tam kde ti pomôžu. Na psychiatriu."

,,V tom dome Clowyho. Ty si ho zabil, mám pravdu?" spýtala som sa, nechcela som myslieť na minulosť. Stále ma desili tie biele steny, ktoré ma štyri roky obklopovali.

,,Nie, nemáš. Zabil ho Trevor, ale teoreticky máš pravdu."

Uškrnul sa. Bavilo ho hrať sa takto so mnou. Bavili ho výzvy. A zo všetkého najviac ho bavila moja nevedomosť. Lenže ja som bola na pokraji vylúštenia pravdy. A on to zatiaľ nevedel.

,,Dopis bol ale od teba," skonštatovala som. Nepýtala som sa, už som to vedela.

,,Dobrý postreh. Pekne píšem, však?" chvastal sa. Oči mu žiarili, pretože sa usmieval a na lícach sa mu vytvorili rozkošné jamky.

,,Nemyslím si. Tých policajtov si asi môžem domyslieť..." zamrmlala som, vôbec som nečakala, že mi odpovie.

,,Tak trošku som im zavolal. Ale bola si neskutočne sexy, ako si utekala v tých obtiahnutých nohaviciach."

Tvár mi okamžite sčervenela až po uši. Zasmial sa na mojej reakcii.

,,Ďakujem, ty idiot," uľavila som si. Tak dlho som mala chuť mu povedať nejaké hanlivé slovo.

,,Takže ty si ich len omylom vytočil?" nadviazala som ironicky a znova sa napila. Ľadová tekutina mi schádzala dolu krkom a príjemne ma chladila.

,,Presne, omylom," prehrabol si vlasy a na malú chvíľu som si priala, aby mu tam tá ruka zostala zakliesnená.

,,Ak-ako ste ma uniesli? Myslím, ako sa vám to podarilo?" spýtala som sa tú najzložitejšiu otázku.

,,Robíš si zo mňa srandu?" rozrehotal sa, až si musel pridržiavať brucho. Na malú nepodstatnú sekundu som sa naňho pozrela a snívala o tom, ako mohlo byť všetko inak.

Pôvodne mala byť dlhšia, ale musím vás nechať chvíľu v napätí. Budem rada za každý koment. Skoro by som zabudla! Ďakujem za 3K reads!😱❤
Baruš