Wild Rose! [SK]

22. To musí byť vtip!

Ráno som sa prebudila celá dolámaná a s bolesťou v krku. Nasilu som prehltla, pričom ma znova ochromila tá neopísateľná bolesť. Potiahla som nosom a na nohy si našuchla konversky, ktoré včera zostali pri posteli. Odšuchtala som sa do kúpeľne, za sebou som zanechávala ťapot tenisiek po podlahe.

V zrkadle ma vystrašila blonďavá strapatá hriva. Sklonila som sa, aby som mala tvár bližšie ku kohútiku a umyla si ju. Zostal mi tam zo včera neumytý mejkap. Keď moja tvár konečne vyzerala čistá, vzala som do ruky kefku. Nevedela som, či už bola používaná, ale nezaoberala som sa tým. Z priesvitného pohárika som zobrala zubnú pastu a vyčistila som si zuby. Keď som ich mala dostatočne vydrhnuté, s bosými nohami som vkročila do sprchového kúta. Pustila som na seba horúci prúd vody. Bohužiaľ, našla som len pánsky gél na telo, ale aj tak som ho použila. Vlasy, vypnuté hore na temene hlavy, zostali suché.

***

Sedela som v jedálni oblečená v požičaných pohodlných teplákoch a obyčajnom bielom tričku. Sedela som tam sama a jedla nejaké lacné cereálie zo supermarketu s mliekom. V dome bolo ticho a pohoda. Nikto na nikoho nekričal, nikto sa neponáhľal a nikto nemusel plniť rozkazy. To bol teda dobrý pocit. Ani som si neuvedomila, čo všetko sa zmenilo, odkedy odišiel Daniel aj so svojím bratom bohviekam. Ale mne to neprekážalo. Na perách mi hral úsmev a srdce nebilo napätím.

,,Dnes si aká vysmiata," zastavil sa pri mne Peter. Úprimne som sa usmiala, až som dostala chuť zatancovať si. Čo sa to so mnou deje? Odkašľala som si a zistila, že to nejde.

,,Dnes je dobrý deň. Počuješ to?" povedala som zachrípnutým hlasom. Opakovane som si odkašľala.

,,Nič nepočujem," zamrmlal.

,,Presne, len ticho. Žiadny Daniel. Nič. Jednoducho pokoj."

Peter si viditeľne vydýchol a potľapkal ma po pleci. Vzal mi misku od cereálií a odišiel s ňou do kuchyne. Znova som zostala sama.

Povzdychla som si a razom sa mi úsmev z tváre vytratil. Potrebovala som spoločnosť a tej nebolo nikdy dosť. Postavila som sa od stola s rodiacim sa plánom v mysli. Vybehla som hore po schodoch. Ak budem po nich bežať často, stane sa zo mňa atlétka. Vo svojej provizórnej izbe som vzala zo stola obyčajné papiere a jedno pero, čo som našla. Niečo som tam naškriabala, nikdy som nevedela pekne písať. Keď som to mala všetko hotové, chcela som to ísť hodiť do všetkých dverí.

Keď som však chcela otvoriť dvere, stál v nich Maximilian. Pozeral na mňa najprv milo, teraz sa zatváril neutrálne, ba priam až nepriateľsky.

,,Dobré ráno," pípla som nesmelo jeho smerom. Len kývol hlavou na znak pozdravu a pohol sa.

,,Amelia," vyslovil a moje meno znelo nejako zvláštne, ,,toto ti posiela Daniel."

Do rúk mi vložil hárok papierov a ja som naňho bez slov civela. Chcela som len jeden deň! Jeden prekliaty deň bez neho a jeho rozkazov! Zamrmlala som niečo v zmysle ďakujem a potom, čo Maximilian zavrel dvere, som sa usadila na posteľ. Rozložila som papier a zostala naň udivene čumieť. Na hárku sa totižto nachádzal presný rozpis mojich domácich prác. Mala som pocit, že mi oči vypadnú z jamôk a odkotúľajú sa preč. Pozrela som na hodiny zavesené na stene. Ručička tikala veľmi potichu, ale aj tak som ju počula.

Tik. Tak. Tik. Tak.

Bolo pol desiatej. Znova som pozrela na svoj ,,rozvrh" a zdesene vykríkla. Vyzeralo to ako krik raneného zvieraťa. Naštvaná na Daniela a na celý skurvený svet som odišla dole za Marie. Funela som ako lokomotíva a určite sa mi aj parilo z uší. Prešla som okolo zrkadla a zistila, že moja tvár nadobudla farbu dobre pestovanej paradajky. Zaklopala som a čakala. Nič viac, nič menej. Otvorila mi Marie, znova oblečená takisto ako minule.

,,Slečna Amelia, nemýlim sa?" začala a príjemne sa na mňa usmiala. Úsmev som jej opätovala. ,,Už vám prišiel kufor?"

Pokrútila som hlavou, omotávajúc si prameň vlasov okolo prsta.

,,Potrebovala... Potrebovala by som u-uniformu," vyslovila som s nechuťou a odporom. Zabijem toho parchanta!

,,Myslím si, že ju nebudete potrebovať."

Opierala sa o zárubňu a spýtavo sa na mňa pozrela. Nervózne som si založila jeden neposlušný prameň vlasov za ucho a vykúzlila nútený úsmev. Nevedela som, ako jej to vysvetliť. Nechcela som, aby som vyzerala ako nejaká chudera.

,,Budem," odvetila som, na viac som sa nezmohla. Rýchlo som si pretrela pravé oko, ktoré až príliš zvlhlo.

Choďte dopekla, slzy!

,,Prosím," dodala som dúfajúc, že si nevšimla môj roztrasený hlas.

,,Ale slečna, uniforma je len pre personál," nedala sa Marie.

Nevedela som čo jej povedať a klamať som takej milej dáme nechcela. Frustrovane som si povzdychla a sfúkla si plavý prameň z čela.

,,Pán Willson povedal, že mám prísť za vami. Že mi všetko potrebné poviete a dostanem tú uniformu," vychrlila som čo najrýchlejšie. Jazyk sa mi plietol a Marie ma pozorne sledovala. Na čele na jej spravila malá vráska, ako rozmýšľala.

,,Potrebujem ju, Marie. O desiatej musím byť v kuchyni."

Bola som nedočkavá a každú chvíľu som mohla vybuchnúť. Marie sa otočila a zmizla niekde v útrobách svojej izby. Bála som sa, že som ju niečím urazila. Nechcela som zvyšovať hlas, ale mala som Daniela plné zuby. Ako mi to mohol urobiť? Nemá tu vari dosť otrokov? Preglgla som, keď som zbadala Marie, ako sa vracia aj s nejakými handrami. To bude asi tá uniforma.

,,Prepáčte mi, Amelia," povedala a ja som sa usmiala, keď ma oslovila menom.

,,Pán Willson vám tu naozaj zanechal uniformu. Úplne som na to zabudla. Prepáčte," ospravedlňovala sa a rozhadzovala pritom rukami. Na tvári sa jej zračil nepokoj.

,,Nebojte sa, Marie. To je v poriadku," upokojila som ju a chytila jej drobnú ruku.

Bez slov mi podala uniformu, a keď zatvárala dvere, ešte za mnou zakričala. Práve som zahýnala za roh.

,,Amelia! Stačí, keď dnes spravíte kávu a odnesiete ju do pracovne pána Willsona."

Pokrčila som obočie a až potom mi doplo, že myslela Danielovho otca.

,,Samozrejme."

Chcela som sa pohnúť, ale ona znova vykríkla: ,,Na dreze sú napísané presné dávky lyžíc kávy."

Len som sa usmiala a v dolnej kúpeľni som si obliekla tú uniformu. Bola presne taká čierna ako mala Marie, až na nejaké detaily. Mala až príliš hlboký výstrih, pri ktorom mi vytŕčala podprsenka. S priveľkým povzdychom som si ju dala dole a znova na seba navliekla šaty. Sukňa mi bola ledva pod zadok, mala som šťastie, že mi nebolo vidieť nohavičky. Daniel sa teda s tým ,,kostýmom" pekne vyhral. Tak teraz vyzerám ako lacná štetka.

Nevedela som, že ďalšiu kapitolu pridám tak skoro😅 Hold, choroba robí svoje!
Daniel odišiel preč a Amelia sa ho aj tak nezbavila😂
Budem rada za komenty. Mám vás rada💙
Baruš