Wild Rose! [SK]

34. Bolesť a bezmocnosť

Nevedela som, o čo sa jednalo, ale vyskočila som zo stoličky rovnako rýchlo ako Wivien. Daniel stál pri dverách ako obarený. Keď k nemu podišla sestra, prebral sa z nevysvetliteľného tranzu a chytil ju za ruku. Podľa žíl, ktoré mu vyskočili na ruke, som usúdila, že jej ju príliš stláčal. Wivien to zrejme nevadilo alebo to neriešila. Moju ruku uchopil do svojej pravej a tiež mi ju stlačil. Po spánku mu stekalo niekoľko kvapôčok potu.

Rozbehol sa, mňa a Wivien ťahal za sebou ako handrové bábiky. Celkom sa mi darilo nepotknúť sa, ale jeho sestra očividne nemala tak veľmi dôkladný mafiánsky výcvik. Ako napríklad Daniel alebo ja. Srdce mi búšilo niekde v hlave, začalo ma pichať v boku a nestíhala som pravidelne dýchať.

Prišli sme pred pracovňu ich otca a Daniel nám uvoľnil ruky zo svojho zovretia. Myslela som si, že ma nechá, ale znova mi zovrel ruku a naše prepletené prsty si priložil k perám. Cítila som jeho horúci dych. Nežne mi pobozkal každý jeden prst, až ma to nejakým spôsobom dojalo.

,,Daniel, čo-čo sa stalo?" vyzvedala Wivien, keď sme len tak postávali pred zatvorenou pracovňou.

,,Wivien, sestrička, otec..." zhlboka sa nadýchol a pocítila som mierny tlak na ruke, ,,otec je..."

Po jeho líci sa zviezla jedna osamelá slza.

,,Mŕtvy," dokončil jeho nedopovedanú vetu Trevor.

Pozrela som na Wivien, ktorá sa roztriasla a spadla by na zem, nebyť Trevora, ktorý ju mocne chytil a tuho stisol v náručí. Po tvári jej stekali slzy, vzlykala, triasla sa a chúlila sa v náručí svojho brata. Nezmohla som sa na slovo, ale aj napriek tomu sa mi z viečka skotúľala slaná slza. Rýchlo som si ju zotrela a pozrela na Daniela, ktorý stále nič nepovedal. Len stál vedľa mňa ako socha. Neplakal, nerozprával a ani sa nehýbal.

,,Daniel?"

Vyvliekla som si ruku z tej jeho a obmotala si ruky okolo jeho krku. Uprene som sa mu zadívala do tých krásnych očí, ale videla som v nich len smútok a beznádej. Boli zahmlené a neprítomné.

Zrazu si ruky ovinul okolo môjho pása tak silno, až som sykla. Tuho ma objal, sklonil hlavu a zaboril mi tvár do ohybu medzi krkom a ramenom. Rozvzlykal sa, jeho slzy mi dopadali na čistú košeľu, ktorá mi vlastne ani nepatrila. Upokojujúco som ho hladila po chrbte. Nevedela som zmierniť jeho bolesť, nevedela som mu pomôcť. Sama som takú bolesť nezažila. Nepamätala som si, kto sú moji rodičia. Tak som ho aspoň hladila po chrbte a šepkala jeho meno. Vedela som, že to nemalo zmysel, ale v takomto rozpoložení som Daniela ešte nevidela.

Kútikom oka sa zahliadla Wivien s Trevorom kúsok od nás. Trevor mal kamenný výraz, ale bolo na ňom vidno, že ho smrť otca hlboko zasiahla. Wivien to dostalo asi najviac, už sedela na zemi, vzlykala, fňukala a vrieskala. Určite mala s ním krásny vzťah a teraz svojho otecka stratila. Netušila som, čo sa stalo s ich mamou, ale teraz nebol vhodný okamih pýtať sa.

,,Čo... čo-čo sa mu stalo?" spýtala sa, najstarší brat ju držal, inak by znova skončila na zemi.

,,Zabili ho," povedal Daniel chrapľavým hlasom poznačeným od toľkého plaču. Odkašľal si a pustil ma.

,,Kto?"

Hlas mala piskľavý taktiež od toho, že plakala.

Odstrčila Trevora, zatackala sa, ale keď jej chcel pomôcť udržať rovnováhu, vykríkla: ,,Kto?!"

Už druhý raz ho odstrčila a rozbehla sa. Nohy sa jej plietli, čudovala som sa, že stihla dobehnúť k Danielovi bez ujmy na zdraví.

,,Kto?!" zvrieskla a chytila ho za golier košele. Potiahla ho, až sa im takmer dotýkali nosy a pozrela mu do rovnakých uslzených modrých očí.

,,Daniel... Kto?" fňukala a skryla si tvár do dlaní.

,,Ne-neviem..." dostal zo seba nakoniec.

To Wivien asi ešte viac rozzúrilo, pretože sa rozbehla, rozrazila dvere a vtrhla do pracovne svojho zosnulého otca. Hneď však zostala stáť ako obarená. Nazrela som dnu, bola som zvedavá, čo ju rozrušilo.

Zalapala som po dychu, Wivien sa podlomili kolená a spadla na podlahu. Treskla si hlavu o zem, čo spôsobilo buchot. Nestihla som ani zareagovať, pretože ma upútala mŕtvola Maximiliana sediaceho na stoličke. Na chvíľu som odvrátila pohľad, aby som videla, ako obaja bratia utekajú k Wivien a snažia sa ju prebudiť, ale márne. Upadla do bezvedomia. Trevor ju zodvihol do náručia.

,,Zavolám záchranku! Odprac otca! Daniel, hýb sa! Odprac telo!" hulákal na svojho brata.

Tušila som, že by som im mala pomôcť. Sanitári tu nemohli nájsť telo, pretože potom by začali vyšetrovať vraždu. To sa jednoducho nemohlo stať. Odhalili by Willsonovcov, odhalili by mňa.

Koľko ľudí som už zabila? Veľa...

Znova som zabodla svoj zrak na telo predo mnou. Maximiliana zabil niekto presne ako moju predošlú obeť. Ktorú vlastne zabil Trevor. Ale pochybovala som, že by syn zabil vlastného otca. I keď... Trevor nevyzeral dvakrát zronene či nebodaj smutne. Okamžite som však zavrhla túto hnusnú myšlienku, ktorá sa mi úplne votrela do mysle.

Wivien aj s Trevorom zmizli, počula som buchnutie dverí. Vyľakane som sa strhla a obzrela sa. Pri dverách stál Daniel s rukami založenými vo vreckách džínsov. Slzy, ktoré mu len pred chvíľou zmáčali skoro celú tvár, sa vyparili.

,,Musíme," odkašľal si, ,,to te... te-lo odniesť."

Snažil sa tváriť profesionálne, ako by sa to na mafiána patrilo, ale hlas sa mu triasol, koktal a spodná pera sa mu roztriasla. Bála som sa, že sa znova rozplače, – niežeby na tom bolo niečo zlé, ale teraz sme si nemohli dovoliť rozptyľovať sa – tak som sa k nemu rozbehla, hodila som sa mu do náručia a na moje počudovanie som priložila pery k tým jeho. Boli slané od sĺz. Najprv stál nehybne, nespolupracoval, ruky nechal pozdĺž tela. Potom mi zubami zovrel spodnú peru, potiahol ju a prehĺbil náš bozk. V bruchu mi tancovali motýle, zaliala ma horúčava a nohy mi zvláčneli. Akoby sa premenili na želatínu.

Poslednýkrát ma pobozkal, pustil ma a vyčaroval úsmev. Nebol síce úprimný, zistila som to podľa smutných očí, ale bol pre mňa.

Spolu sme podišli k šéfovi najmocnejšej mafiánskej rodiny. Z pachu krvi mi už nebývalo zle, ale aj tak som sa z nejakého dôvodu donútila dýchať ústami. Spozorovala som, že Daniel robil to isté. Starý pán bol opretý o operadlo stoličky, hlava sa mu dotýkala pŕs. Nechcela som to nechať na Daniela, tak som mu ju zdvihla a prstami mu zatvorila neživé, mŕtvolne bledé, oči. V náprsnom vrecku jeho čiernej košele som zbadala vytŕčajúci kus papierika. Dvoma prstami som ho uchopila a vytiahla.

Ozval sa šuchot, keď som ho roztvárala, čo privolalo Danielovu pozornosť. Prečítala som si odkaz. Po ňom mi zostalo teplo, oblial ma pot, rozbúchalo sa mi srdce, pretože som spoznala to písmo. Papier som už dlhšie neudržala v ruke, tak mi spadol. Chvíľu povieval vo vzduchu spolu s kúdolmi prachu a potom sa dotkol podlahy.

,,Čo tam bolo napísané?" spýtal sa ma Daniel a chytil mi trasúcu ruku. Zohol sa a zodvihol zožltnutý papierik zo zeme. Znova mi naň padol pohľad.

Prišiel som si po teba, Am.

Slová, ktoré boli na ňom napísané, ma desili.

,,Ty vieš, kto to napísal?" spýtavo na mňa pozrel, keď si všimol môj vydesený výraz. Prikývla som a preglgla.

,,Poznám toho človeka?" znova sa opýtal, keď skladal ten kus zdrapu. Nenávidela som svoj život...

,,Áno," podarilo sa mi zo seba dostať. Daniel si povzdychol, keď usúdil, že viac zo mňa nedostane.

,,Kto to napísal, Amelia?" šepol a vložil si papier do zadného vrecka nohavíc.

,,Dereck."

Ahojte.
Sama neverím, že som to dodržala a časť máte v presne stanovený termín😂
Čo hovoríte na dnešnú kapitolu? Budem rada za každý vote či komentár😘
Mám vás rada a užívajte si prázdniny!❤
Baruš