Wild Rose! [SK]

5. Červená je moja obľúbená farba

Práve som nasadla do auta, zúrivo zabuchla dvere a naštartovala. Blúdila som rôznymi uličkami a hľadala obrovský dom. Už som tam bola viackrát, ale pamäť ma sklamala. Nepamätala som si tú cestu. Môj nadriadený Dereck mi včera večer volal, ako to dopadlo.

Čo som mu mala povedať? Že ma skoro znásilnili? Že ma uniesli a následne pustili? A preto som dnes šla k nemu na návštevu. Podľa mňa nebude nejako extra príjemná. Väčšinou moja prítomnosť u Derecka znamenala dve veci. Buď mi chcel vynadať, alebo mi dať ďalšiu úlohu. Hádala som, že to bude skôr to prvé.

Nadýchla som sa a konečne zbadala veľký biely dom s verandou. Dereck si žil ako prasa v žite. Zaparkovala som pri jeho aute mne neznámej značky. Niečo som si zašomrala popod nos a zazvonila. Ulicou sa rozľahol dunivý tón zvončeka. Čakala som, kým mi príde otvoriť a podupkávala som si nohou do rytmu pesničky, ktorá vyhrávala z môjho mobilu. Po čase som sa začala vlniť a robiť niečo ako tanec. Mohla som vyzerať akurát tak ako vyháňačka duchov.

„Čo to má znamenať?"

Zastavila som sa v strede „tanca" a pozrela na Derecka. Zreničky mal rozšírené a ruky sa mu triasli. Takto prejavoval zúrivosť. Pokrčila som plecami a prešmykla sa popri ňom do bytu.

„Dereck, vieš... no... včera," koktala som, nevedela som, ako mu to mám vysvetliť.

„Viem, čo sa stalo," povedal na môj vkus až príliš milým hlasom.

„Áno?" zaujímala som sa so strachom.

„Áno. Nezabila si ho."

Tak toto ma dostalo. Takže nič ostatné netušil. Nedokázala som mu predsa povedať pravdu, za tú som sa hanbila. Hanbila som sa, že som nebola dosť silná na to, aby som sa odtiaľ dostala a zabila aj svoju obeť. Lenže moja obeť mi zmizla nevedno kam.

„Čo som mala robiť? Willson tam vôbec nebol! Poslal si ma do klubu pochybnej spoločnosti!" vyčítavo som naňho doslova nakričala.

„Môj kontakt mi povedal, že tam na sto percent bude!" pokračoval tiež vo vrieskaní. Teraz sme vyzerali ako starý manželský pár. Povzdychla som si, prestávalo ma to baviť.

A aký kontakt? Myslela som, že preňho pracujem len ja. Prišlo mi to veľmi zvláštne, ale ďalej som sa nad tým nepozastavovala.

„Zabijem ho inokedy," pokojne som povedala.

„Určite!" posmešne odfrkol. „Tu máš ďalšiu objednávku."

Podal mi papier. Čo na ňom asi bolo? Mohla som len hádať. Meno a adresa. A znova tá istá pesnička. Toto bol môj život.

„Čo tu ešte robíš?" zrúkol Dereck. Pozrela som jeho smerom a bez slova odišla.

***

Celú cestu k nejakému K. Clowymu som si pospevovala pieseň z rádia. Mala som čierne oblečenie a cestovnú tašku. Ako vždy. Zastavila som o tri ulice ďalej. Zamkla som auto a peši som sa vybrala k jeho domu. Moje obete boli vždy opačného pohlavia, aj keď... Už som raz zabila aj ženu. Bolo to kedysi v minulosti. Skôr než som sa stihla spamätať, spomienka sa predrala na povrch. Akoby som to prežívala znova...

Keď som mala dvanásť rokov, niečo sa vo mne prebudilo. Akoby si ma sám diabol ukradol a našepkával mi. Ako teraz.

Choď, Amelia. Nie je to predsa tvoja mama, zvládneš to.

Vtedy som vzala z kuchyne veľký nôž na mäso. Sama som nevedela prečo. Vedela som len, že ho musím vziať. Moja mama sedela v obývačke a pozerala sa na niečo v televízii. Dýchala som zhlboka, priam som dychčala a hltala posledné zvyšky kyslíka.

Urob to. Znova ten hlas.

„Zlatíčko?" spýtala sa ma matka.

Pozerala som na ňu vytreštenými očami plnými strachu. O chvíľu sa aj v matkinej tvári objavil strach. Zdvihla som ruku a vo vzduchu sa zaleskla ostrá čepeľ noža. Matka bola chvíľu vystrašená, ale keď som jej s radosťou zapichla nôž do brucha až po okraj, tvárila sa súcitne. Akoby ma ľutovala.

Nesmela som sa znepokojovať. Musela som sa nenápadne dostať do domu pána K a zabiť ho. Prikrčila som sa, keď som išla okolo veľkej kovovej brány. Poobzerala som sa, či ma nikto nevidel, a vyskočila na múrik. Potom som vyliezla po bráne a zoskočila na pozemok mojej obete.

Utekala som bližšie k oknu, aby som nevzbudila podozrenie. Ale na ulici bolo ticho, ľudia už spali. Priplazila som sa k oknu a napočudovanie zistila, že bolo pootvorené. Akoby ma lákal dnu. Malou škárou som sa prepchala dovnútra a dopadla som na mäkučký koberec. V dome bola tma a ticho. Zastrčila som si pištoľ za opasok a vošla do predsiene.

Kde by len mohol byť?

Najprv som išla do kuchyne, ktorá bola prázdna. Až na občasné bzučanie chladničky. Otvorila som ju. Bola plná veľmi chutného jedla. Vzala som si banán. Po ceste schodmi som ho zjedla a šupku odhodila na zem. Stúpila som na posledný schod, ktorý hlasno zavŕzgal. Rýchlo som stiahla nohu späť a počúvala.

Keď sa nikto neozýval, pokračovala som. Ocitla som sa na chodbe s piatimi dverami. Stlačila som kľučku na prvých. Bola to obyčajná kúpeľňa a navyše prázdna. Oproti boli pootvorené jedny dvere. Musela tam byť zasvietená lampička, pretože vrhala na chodbu tiene. Nakukla som dnu. To, čo som zbadala, ma šokovalo. Pred sebou som mala muža v strednom veku, ktorý sedel na pohovke. V náručí držal knihu a čítal. Jediný problém bol ten, že bol mŕtvy. Hlavu mal naklonenú na pravú stranu a v strede hlavy mal krvavú šmuhu od guľky.

Kto ho mohol zabiť?

Vykašľala som sa na zdvorilosť a vošla som do izby. Vyzerala, že slúžila ako pracovňa. Obzrela som sa, či sa tu vrah ešte nezdržal, ale v miestnosti nikto nebol. Tento starší pán mohol byť zabitý už dve hodiny. Podišla som k stolu a hľadala niečo podozrivé. To som aj našla.

Amelia, nie si až taká rýchla, však?

Preľaknuto som zakopla o kôš pred stolíkom. Všetky smeti sa ocitli na zemi. Teraz bolo jasné, že tu bol niekto, kto ma poznal. Lenže ja som nemala veľa priateľov. Ako som rozmýšľala, oslepili ma blikajúce červeno-modré svetlá.

Poliši!

Nechala som všetko tak, okrem dopisu, a utekala som dolu schodmi. Vyšla som von zadným vchodom. Policajti mi boli v pätách. Celá ulica sa zobudila, teraz bude útek ťažší.

To by nebol Ameliin život bez nejakej tej akcie😅 A čo vravíte na jej povolanie, čakali ste to?
Baruš