Wild Rose! [SK]

45. Stratená dcéra

Pokrčila som plecom a pokračovala v ceste. Všade bola tma, ledva som si dovidela na konček nosa. Zakopla som, pravdepodobne, o malý kamienok, ktorý som potom nohou odtlačila nabok. Povzdychla som si a do nosa nasala chladný vzduch. Mierne ma striaslo a na zátylku mi povyskakovali chĺpky od zimy. Pošúchala som si ramená, aby som sa aspoň trošku zahriala. V tejto diere bola strašná kosa, akoby som sa ocitla v úplne odlišnom svete.

Dvere, ktoré som nechala pootvorené, spočiatku vrhali svetlo do tejto tmy, ale akonáhle som sa vzdialila, jediný kúsok svetla zmizol tiež. Kráčala som pomaly a opatrne, nechcela som si ublížiť. Bola som rada za to, že som si obula tie konversky, inak by mi zmrzli chodidlá. Niečo v tejto temnote mi bolo známe, ale nevedela som prísť na to, čo to bolo.

Poplietli sa mi nohy jedna o druhú, zakliala som a rútila som sa smerom k múru. Práve včas som sa zachytila rukami, pretože by som si rozbila hlavu. Prsty sa mi dotkli chladného povrchu steny a hneď mi doplo, kde sa nachádzam. Pamätala som si tie ľadové steny a podlahu, od ktorých mi omrzli prsty na rukách aj nohách. Vedela som presne, čo je toto za miesto. Znova som sa ocitla v tom väzení, kde ma držali niekoľko týždňov. Ako mi povedal ten bastard. Niečo vo mne mi našepkávalo, že by som tu nemala byť. Necítila som sa bezpečne a všade poskakovali hrôzostrašné tiene.

,,Ameliaaa," ozvalo sa hlasno. Až príliš, možno ma od toho záhadného šepotu delil len jeden krok. Tak som ho teda urobila a bol to môj najväčší krok, aký som kedy spravila. Ale nič sa nestalo. Nikoho som nevidela a nikto sa neozval.

,,Haló?" skríkla som a moje slová sa začali ozývať po tomto obrovskom priestore.

,,Tu som!" zachrapčal hlas.

Rozbehla som sa tým smerom, odkiaľ šiel zvuk. Dávala som pozor, aby som nespadla, či do niečoho nenarazila. Pravdu som mala na dosah. Prebehla som okolo prázdnej cely, ktorá mi bola možno až priveľmi známa. V nej som totižto chvíľu bývala.

Netušila som odkiaľ sa sem dostalo svetlo, ale bola som rada, že niečo vidím. Opäť ma oslovil ten známy neznámy hlas a ja som sa znova rozutekala. Onedlho som prišla k cele, okolo ktorej boli dve fakle s ohňom. Takže odtiaľ šlo to svetlo. Cela bola iná ako tá moja. Táto vyzerala presne tak ako naozajstná policajná cela. Ja som bola zavretá v miestnosti, kde – ako som si spočiatku myslela – neboli dvere. Tu boli klasické mreže a vzadu v kúte som uvidela človeka.

Fakle naňho vrhali tieň, takže som mu nevidela do tváre. S istotou som však mohla povedať, že to bol muž. Nevedela som, ako začať konverzáciu, ale ani som nemusela. Muž sa postavil a dotackal sa až k mrežiam. Všimla som si, že na nohaviciach, ktoré mal oblečené, sa skveli tmavočervené šmuhy. Preľakla som sa a potlačila som nutkanie odstúpiť. Tvár mal doškriabanú a kde-tu sa objavila modrina. Mal ich viac a spolu tvorili farebné spektrum. Niektoré vyzerali až príliš čerstvo a mne sa priečila myšlienka na to, že ho opakovane udieral Daniel. Čo tento človek musí vedieť, keď ho takto mlátia?

,,Amelia," vydýchol a akoby sa mu uľavilo, ,,si to ty?"

Naprázdno som prehltla a začala si žmoliť prsty na rukách. Znervóznela som.

,,Á-áno... Ale som trochu v nevýhode. Vy viete, kto som, ale ja vás nepoznám," zašepkala som a poškriabala sa na hlave.

,,Ale myslím, že vieš, kto som."

Záhadne sa uškrnul a aj keď mal po celej tvári modriny a krvavé fľaky, vyzeral milo a niekoho mi pripomenul. Niekoho z mojej minulosti. Niekoho, koho som už dlho nevidela. Niekoho, kto ma dávno opustil.

,,Otec?" zamrmlala som neveriacky. Mala som pocit, že to bol sen a ja sa zrazu prebudím do krutej reality. Ale keď sa ani po minúte nič nestalo, vydýchla som si.