Wild Rose! [SK]

23. Bež!

Obzerala som sa v zrkadle, snažila sa, aby tá sukňa nevyzerala, akoby som si ju požičala od prostitútky. Ale nech som robila hocičo, stále bola dosť krátka. Vlasy som si prehodila dopredu, aby mi zakryli výstrih. Podarilo sa mi to celkom úspešne. Bola som rada za dlhé vlasy. Konečne som mohla vyjsť a splniť si svoje povinnosti. Svoje veci som nechala prehodené na mieste, kde zvyčajne bývali uteráky.

So sklonenou hlavou som kráčala do kuchyne a modlila sa, aby tam nebol Peter. Nechcela som, aby ma videl. I keď... Už sa mi raz pozeral do výstrihu. Vtedy, keď ma búchal po chrbte, pretože som sa dusila. Nadýchla som sa a otvorila dvere. Zamrmlala som na pozdrav tým, ktorí tu boli. Petra som zatiaľ nezbadala.

Ako mi vravela Marie, na dreze som našla presný rozpis šiestich hrnčekov kávy. Zo skrinky som zobrala šesť navlas rovnakých šálok. Boli biele s modrými bodkami. Hneď sa mi zapáčili.

,,Čo robíš?" okríkol ma jeden chlap, keď som chcela vhodiť do jednej lyžičku kávy.

Prestala som a uprela naňho pohľad. Podľa zvráskavenej koži, fúzom a brade som zistila, že je starší minimálne o tridsať rokov. Pristúpil k inej skrinke a odtiaľ vytiahol priesvitné poháre.

,,Tieto poháre sú na kávu. Si tu nová?"

Poháre položil na drez a bodkované vrátil späť. Začala som sypať kávu podľa priloženého lístku.

,,Áno," hlesla som a on len prikývol.

Pokračovala som vo svojej práci. Po pár minútach som našla varnú kanvicu a strčila ju do umývadla, aby som napustila vodu. Zapla som ju stlačením tlačidla nadol. O chvíľu sa po kuchyni šírila para, zatiaľ čo som zalievala kávu. S pariacimi sa pohármi na tácke som kráčala do pracovne. Išla som pomaly a veľmi opatrne, kládla som jednu nohu pred druhú, akoby som sa učila chodiť. Čo i len pri najmenšom zaváhaní sa tácka zakolísala a káva v pohároch zažblnkotala.

Zahla som za roh a zastavila pri veľkých masívnych dverách. S napätím, ktoré sprevádzal hlasný tlkot srdca, som zaklopala. Čakala som asi tri minúty, možno viac, pokým mi otvoril straší pán. Pokynul mi rukou, aby som vošla dnu. So sklopeným pohľadom som ho nasledovala a dávala pozor, aby som nič nevyliala.

,,Slečna Summersová."

Pozrela som smerom, ktorým šiel ten hlas. Pohľadom sa do mňa vpíjal nejaký chlap v obleku s briadkou. Potom som sa pozrela na ostatných a všimla si, že všetci mali obleky a kravaty. Za stolom sedel Maximilian. Usmial sa a naznačil mi, aby som tácku položila pred neho na stôl. A tak som aj urobila. Mierne som sa usmiala, a keď som pokladala tácku, poháre zaštrngotali.

Vyplašene som pozrela do tváre Danielovho otca, ale tváril sa neutrálne. Potom som šibla pohľadom na tácku. Nič, káva sa nerozliala. Vydýchla som si a obrátila sa na odchod. Keď som zabuchla dvere, moje splašené srdce sa spomalilo a začalo biť pravidelne. Privrela som viečka a opretá chrbtom o stenu som oddychovala. Zrazu som za dverami započula výkrik.

Tak som položila ucho k dverám, aj keď som vedela, že to bolo nebezpečné. Najprv som nič nepočula, pretože asi šepkali. Napínala som uši a do tela sa mi dostával adrenalín. Srdce bilo rýchlejšie.

,,Kurva, ticho!" ozval sa krik, hlas by som zaradila asi k Maximilianovi. O niečom sa začali rozprávať, stále šepkali.

,,Ach," vzdychla som a miestnosť, ktorá ma delila od dverí, stíchla. Ja tiež.

Počula som kroky, ako sa približovali mojím smerom. Kľučka sa pohla nadol a dvere zavŕzgali. Rozbehla som sa preč, topánky sa mi šmýkali po podlahe. Dýchala som ústami a oči som mala rozšírené panikou. V hlave mi vírili otázky a prisahala by som, že som počula aj kolieska, ako sa mi krútia pri rozmýšľaní. Chytila som sa zábradlia, ktoré mi udelilo elektrický prúd. Zasyčala som, pošúchala si ruku a rozbehla som sa po schodoch. Zbadala som jednu otvorenú miestnosť, tak som tam nazrela. Bola to knižnica. V hlave mi skrsol nápad, rýchlo som vzala prvú knihu, čo mi prišla pod ruku, a uháňala som späť.

Už som bola skoro v mojej izbe, keď som za sebou začula kroky. Rozbehla som sa ešte rýchlejšie, pľúca mi nestačili, začalo ma pichať v boku. Dychčala som, vlasy sa mi prilepili ku krku a tesná uniforma k telu. Otvorila som dvere a rýchlo vpadla dnu. Hodila som sa na posteľ, roztvorila knihu a modlila sa, aby som nemala červenú tvár. O niekoľko sekúnd na to, ako som vykonala svoju prípravu, sa dvere otvorili a s hlasným bum narazili do steny.

,,Amelia," vyslovil niekto zadychčane. Môj pohľad sa stretol s jeho a na tvári som vyčarovala úsmev. Bol to len Peter, žiadny vrah, ktorý by ma zabil. Možno som im predsa len ušla.

,,P-potrebuje-me ťa v kuchyni," nadychoval sa a vydychoval.

Zabuchla som knihu, zrejme nie veľmi opatrne, pretože jednotlivé strany o seba pleskli a do vzduchu sa vzniesli kúdoly prachu. Malinké čiastočky sa mi dostali do nosa a kýchla som.

,,Už idem," povedala som a potiahla nosom. Znova som si kýchla.

,,Máš alergiu na prach?" spýtal sa Peter. Pokrútila som hlavou a dala si knihu pod pazuchu. Potom nasledovalo ďalšie kýchnutie.

,,Asi som prechladla," zamrmlala som a pošúchala si už určite červený nos. Začalo ma škriabať v hrdle, presne ako ráno.

,,Nechceš sa prezliecť? Musí ti byť zima," prehovoril po chvíli a skenoval ma pohľadom.

,,Nemôžem. Prikázal mi to nosiť Daniel," povzdychla som si a pretrela si nos. Na stolíku pri posteli som našla vreckovky a hlasno som sa vysmrkala.

,,Daniel tu nie je," oznámil mi, akoby som to nevedela. Zo zeme mi vzal mikinu a nejaké rozťahané tepláky.

,,Obleč si to, Amelia," povedal to takým autoritatívnym hlasom, akoby mi to prikazoval.

,,Rozkaz," zasmiala som sa a spýtavo naňho pozrela. Keď mu to doplo, ustúpil a stratil sa za dverami.

***

Ruky som mala horúce od šálky, v ktorej sa paril ovocný čaj. Sedela som na barovej stoličke ako minule a triasla sa od zimy. Mala som oblečené tie veci, čo mi kázal Peter, ale aj tak mi bola zima, až mi drkotali zuby. Rukávy som si stiahla tak, že mi vytŕčali len končeky prstov. Fúkala som do čaju, aby som ho mohla vypiť. Knihu, čo som vzala z knižnice, som si nechala a listovala som v nej. Zistila som, že musí byť veľmi stará, pretože stránky boli zožltnuté a zošuverené. Behala som očami po obrázkoch, text ma nezaujímal. Videla som rôzne techniky zabíjania. Od jednoduchých praktík až po tie zložitejšie. Presne takúto istú knihu mi dal Dereck v ten prvý deň. V prvý deň môjho skutočného zabíjania. Keď sa dal čaj konečne piť, vzala som si sušienky, ktoré boli položené na tácke. Zahryzla som do jednej a vzápätí zaúpela. Sušienka bola tvrdá ako kameň, moje zuby by to mohli potvrdiť. Nedojedenú som vrátila späť na tácku, aj keď som vedela, že sa to nepatrilo. Knihu som nechala položenú na stole aj so šálkou od čaju a vybrala sa do izby.

Zo skrinky som vzala papiere s obálkami. A potom som to vhadzovala do jednotlivých dverí. Vedela som, kto kde býval, takže som sa vyhýbala mafiánskym izbám.

Zajtra to tu poriadne roztočíme.

Kapitola o ničom, ale snáď stála za prečítanie. Známky som si ešte neopravila, takže ďalšiu neočakávajte tak skoro.
Budem rada za votes, komenty a názory😊
Baruš