Wild Rose! [SK]

30. Miesto

Zabuchli sa za ňou dvere a potom bol počuť strašný dupot. Postavila som sa, vyvliekla si ruku zo silného zovretia Daniela. Hrýzli ma otázky, chcela som sa ho za každú cenu spýtať, kto je Michael. Musel to byť niekto dôležitý, keď si vtedy naňho pripíjali. Ach, zdalo sa mi to na veky vzdialené. Odvtedy toľko toho uplynulo, toľko sa toho stalo. Jednoducho – zažila som veľa zaujímavých vecí.

Popri premýšľaní som sa uprene dívala na Daniela. A možno sa mi aj na tvári objavil krivý úsmev. Daniel sa pozeral na strop a evidentne o niečom tuho premýšľal. Rysy tváre mal stuhnuté a sánku zaťatú. Nevšimol si, že ho pozorujem, a tak som si ho dôkladne preštudovala. Za pár minút som poznala naspamäť každý detail jeho tváre, vedela som, ako krčil obočie, keď nad niečím uvažoval. Odrazu pokrčil nos, akoby sa mu niečo priečilo. Vyzeral rozkošne. Zrazu mi stlačil ruku a zadíval sa na mňa. Jeho pohľad bol tajomný a taký skúmavý.

,,No poď," vyzval ma, ,,ideme si dať niečo pod zub."

Postavil sa, tým ma stiahol so sebou. Kráčali sme ruka v ruke, museli sme pôsobiť ako zamilovaný párik. Z mojej strany to možno ani tak nepôsobilo, ale Daniel ma chytil okolo pása a nepustil. A ešte k tomu sa aj usmieval od ucha k uchu. Snažila som sa dostať na tvár úsmev, ale nedalo sa. Cítila som, ako mi kútiky úst vždy ovisli, keď som sa o to čo i len pokúsila. Sklopila som pohľad k zemi a bavila sa tým, že som rátala kachličky pod nohami, po ktorých sme prešli. Pohľadom som skĺzla aj k jeho chodidlám. Stále bol bosý. Nevyzeral, že mu to nejako vadilo.

Pustil mi ruku, aby otvoril dvere a zakričal: ,,Lievance pre dvoch! A pohnite si!"

Hlas mal autoritatívny, predsa len, boli to zamestnanci. Znova ma chytil za ruku a viedol ma k jedálni. Bolo pre mňa nezvyčajné nejsť cez kuchyňu a nemôcť pomáhať ostatným. Všimla som si, že ľudia sa za nami otáčali a prezerali si Daniela.

Že by kvôli mne? Neraz som zazrela ich pohľad na našich prepletených rukách. Prešiel okolo nás Peter, udivene pozrel so sklopeným pohľadom na Daniela a potom pokrútil hlavou, keď zbadal, že ho držím za ruku. Hneď som si spomenula na jeho milé slová o tom, že ho priťahujem. Alebo sa do mňa jednoducho buchol. Možno žiarlil? Chcela som za ním zakričať, že medzi nami nič nie je. Len spolu príležitostne spávame, ako sa zdalo. Nič som k nemu necítila a na sto percent som vedela, že by to nikdy nebolo možné. Veď za to, čo mi urobil... Za všetku bolesť, čo mi spôsobil.

Stisol mi ruku ešte silnejšie, neviem, či to malo znamenať povzbudenie, alebo sa chcel uistiť, že mu neutečiem. Sadol si za vrchstola, akoby si chcel dokázať, že on je tu pán. Že on je dôležitý. Zostala som stáť pri stole, sklonila som hlavu a nevedela som čo robiť. Daniel si prstami poklepkával po stole nejakú melódiu. Obrátil sa ku mne a na tvári sa mu zjavil ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla. Pokynul rukou.

,,Prečo tam tak stojíš? Sadni si."

Hlas mal sladký ako med, pričom som sa striasla. Poslušne som si sadla a on mi okamžite zakvačil nohu o svoju. Tým pohybom mi rozkročil nohy čo najďalej od seba. Bolo na ňom vidieť, že to vie. Bavilo ho robiť mi naschvál. Aj keď teraz to zmenil na takú hravú formu. Zoširoka sa na mňa usmieval. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel čašník s našimi raňajkami na podnose. Už z diaľky som zacítila sladkú vôňu lievancov a začali sa mi zbiehať sliny. Netušila som, ako Daniel prišiel na to, že lievance milujem. Zrejme tým sledovaním. Keď som sa znova zahľadela na čašníka, spoznala som ho. Bol to Peter. Kyslo sa usmieval, a keď zastal pred Danielom, tácku mu na stôl priam až hodil.

,,Pane," povedal strojene, ,,nech vám chutí."

Obišiel ho a zastal pri mne.

,,Am..." začal, ale Daniel ho prešpikoval zákerným pohľadom.