Wild Rose! [SK]

32. Zmena

Ten hlas mi bol známy. Nevedela som ho zaradiť, ale akonáhle som sa otočila, nikto v miestnosti nebol. Len ja a Daniel. Keď som si obzrela Daniela, mohla som si všimnúť vynímajúci sa krvavý fľak okolo jeho nosa. Stál tam ako soľný stĺp, vyzeral byť paralyzovaný. Akoby ho niečo vystrašilo. Pravá ruka ma neskutočne bolela, hánky som mala zodraté do krvi. Zjajkla som od bolesti, nečakala som, že by som ho udrela. Jednoducho sa vo mne nahromadila zlosť, ktorú zapríčinil on a potom to schytal. Nenamáhala som sa s ospravedlnením, pretože podľa môjho úsudku si to zaslúžil. Skôr ma zaujímal ten ostrý výkrik, ktorý som odniekiaľ poznala. Bol to výkrik plný bolesti a niečoho, čo ani nedokážem popísať. Akoby ma tá osoba poznala. Pozrela som na Daniela, ktorý sa odvtedy ani nepohol.

Zrazu mu však pohľad spočinul na mne a surovo ma zdrapil za ruku. Dotkol sa ma poraneného miesta na ruke, tak som zvraštila tvár od bolesti a zúrivo zatlačila slzy späť. Nemienila som mu ukázať, že mi spôsoboval utrpenie.

,,Uteč, Amelia!"

Ozval sa znova ten hlas. Ten, ktorý mi bol taký známy a zároveň neznámy. Chystala som sa otočiť, ale Daniel ma potiahol, tvárou som mu dopadla na hruď a pridržal si ma tam, aby som mu neušla.

,,Ani sa nepohni, miláčik!" zavrčal.

Znelo to zlovestne až tak, že mi na šiji povyskakovali zimomriavky. Zúrivo si ma k sebe tlačil, akoby sa niečoho bál.

,,Nepovedal som ti o tomto niečo? Mal si to spraviť, keď tu Amelia nebude!" vyštekol po niekom, ovanul ma jeho mentolový dych a moje líca dostali svetloružový nádych.

,,Myslel som si, že... Ale nič. Radšej ju zober hore a celý deň sa tu neukazujte," prehovorila druhá osoba. Podľa tónu, akým sa s Danielom rozprával, som usúdila, že to bude Trevor.

,,Nepozeraj sa, ver mi," šepol mi Daniel do ucha. Povedal to jemne, ale rozkazovačne. Poslúchla som ho.

Pravou rukou ma chytil za ruku, druhou mi zakrýval oči, aby som nedajbože niečo neuvidela. Keď sme vyšli z kuchyne, čo som vycítila podľa pachu spálenej zeleniny, stiahol ruku z mojich očí.

,,Bol som prekvapený, že si ma poslúchla," vyriekol potichu, no i napriek tomu som ho zreteľne počula.

,,Daniel... ja..."

Chystala som sa mu ospravedlniť za to, čo som mu spôsobila, ale on iba mávol rukou, i keď nemohol vedieť, čo som chcela povedať.

,,Nemôžem ti prezradiť, kto to bol," povedal a ja som naňho pozrela. Fľak okolo nosa mu zaschol, ale nos mal nejaký pokrivený a naberal fialovú farbu. Bola som zmätená z toho, čo povedal. Ale aspoň som sa chytila hodeného lana.

,,Prečo?" spýtala som sa a obišla som ho, aby som sa oprela o stenu. Príjemne ma chladila na chrbte a už som necítila to teplo, čo sa mi rozlievalo po tele.

,,Stálo by ma to život."

Zamračene si chytil špičku nosa a okamžite ruku odtiahol. Tvár mu preťala bolesť, všimla som si, ako skrivil tvár do zmučenej grimasy.

,,A čo sa týka toho, veľmi ma to mrzí... Neovládla som sa... ja, prepáč..." koktala som, nevedela som povedať nič súvislé a na tvári som znova pocítila neznesiteľné teplo.

,,Prečo sa červenáš?"

Daniel nereagoval na moje pokusy ospravedlniť sa, ale hneď si všimol, ako mi tvár pokrýva červený rumenec.

,,To... to len tak, to je jedno..." vykrúcala som sa z odpovedi, aj keď som si bola vedomá pravdy. Červenala som sa, lebo som klamala. A určite som mu to nemienila vešať na nos.

Daniel podišiel ku mne a zastal asi centimeter od mojej tváre. Nosy sa nám na okamih dotkli, pričom spustil paľbu nepekných nadávok. Sklonil zrak do zeme, počula som, ako sa nadychuje a znova sa nám stretli pohľady. Videla som, aké mal rozšírené nozdry od prudkého nadychovania a vydychovania. Oči sa mu zvláštne leskli, akoby sa snažil zadržiavať slzy.

,,Daniel, naozaj ma to mrzí. Nechcela som ťa udrieť..."

Ale chcela, pomyslela som si.

,,Odpusť mi."

Opatrne som sa mu ľadovými prstami dotkla strniska a potom som ho pohladila po líci. Nevedela som, že som schopná poskytnúť mu taký nežný dotyk. Vydýchol a znova sa zameral na svoje topánky. Nemala som s ním trpezlivosť, tak som mu zdvihla bradu a donútila som ho, aby na mňa pozrel.

,,Chceš plakať, Daniel? Plač. Chceš, aby ťa niekto objal? Som tu pre teba. Chceš, aby ťa mal niekto rád? Nesprávaj sa ako hajzel. Nechceš byť sám? Neodstrkuj všetkých od seba. Daniel, aj keď si mafián, je to len krv. Môžeš sa správať ako chceš. Kde je napísané, že mafiáni si nemôžu poplakať? Že nemôžu cítiť lásku od svojich blížnych? Že nemajú city? Daniel, preboha, zobuď sa! Ty máš predsa city. Viem, že ich máš. I keď sú zrejme hlboko pochované v tvojom srdci, ale sú tam! Je len na tebe, aby si ich našiel!"

Vykričala som mu to do očí, sama som zostala vydesená, odkiaľ som nabrala odvahu mu toto všetko povedať.

Možno... Možno mi nebol predsa len ľahostajný. Možno som prestala cítiť voči nemu odpor, možno som ho prestala súdiť. A možno som ho prestala nenávidieť.

Celé dve minúty bol ticho, rátala som každú sekundu a hlavne... bála som sa jeho reakcie. Po tých dvoch minútach sa zhlboka nadýchol a otvoril ústa. Potom ich zaklapol a pokrútil hlavou, akoby to, čo sa chystal povedať, bolo zlé.

A zrazu... zrazu som sa dotýkala perami tých jeho, drvil ma v tuhom objatí a jeho ruky chceli zmapovať každý kúsok môjho tela. Cítila som, ako mi vyhrnul tričko a ako mi prechádzajú jeho teplé prsty po nahom tele. Zmohla som sa na jediný nádych a jeho jazyk bol už vnútri mojich úst. Láskal mi zuby, akoby to, čo sme robili, bolo prirodzené. Možno pre niektorých ľudí áno, ale my sme neboli ako väčšina. Cítila som sa ako tínedžerka, ktorá dostala svoj prvý bozk od chlapca. Chlapca, ktorý pre ňu niečo znamenal. Nevedela som, ako sa mám cítiť, nevedela som, či sa náhodou môj postoj k Danielovi a celému tomuto divadielku nemení.

Ale čo keď sa zmení?

Čo sa potom naozaj zmení?

Čo by sa mohlo zmeniť a zároveň posrať?

Všetko...

Uvedomila som si, že prestávam Daniela z duše nenávidieť a niečo v mojom srdci sa pohlo. Niečo, čo som ešte nikdy nezažila. Niečo, o čom som si myslela, že nikdy nezažijem. Vypustila som všetky myšlienky z hlavy a oddala som sa tomu bozku, i keď sa to na bozk zďaleka nepodobalo. Zrazu mi telo ovanul chlad a zistila som, že nemám tričko. Daniel sa uškŕňal, akoby sa ani pred chvíľou nepokúšal zo seba dostať všetky tie zakázané emócie. Chcela som prestať, veľmi som chcela, aby sme sa najprv porozprávali, ale vedela som, že ho teraz nič nezastaví. Poháňala ho primitívna a živočíšna túžba. Túžba po mne.

Pery mi drvil vo vášnivom bozku, ruky mi opatrne položil za chrbát a snažil sa rozopnúť podprsenku. Znova sa zopakovalo to, čo minule. Pripadalo mi, akoby sa potreboval naučiť ten jednoduchý mechanizmus rozopínania ženskej bielizne. Zasmiala som sa, keď sa už dlho snažil a háčiky zostávali stále na mieste. Tak som si dala ruky za chrbát a rozopla si ju sama.

,,Som nemožný," zamrmlal si Daniel pre seba, ale aj tak som mala potrebu mu odpovedať.

,,Nie, si zúfalý."

Ahojte!
Povedala som si, že by som sa pokúsila pridať každý týždeň nejakú kapitolu. Asi v piatok. Teda, ak by som to stíhala.
Čo si myslíte o tejto kapitole? Pôvodne vôbec nemala obsahovať takýto priebeh, ale hold, jednoducho sa mi to tam hodilo. Je to taká zlomová kapitola, pretože by sa odteraz malo všetko zmeniť. Čo si myslíte o Danielovi? Je schopný zmeniť sa? A kto je tá záhadná osoba?
Mám vás rada a teším sa na vaše názory❤
Baruš