Wild Rose! [SK]

36. Boj o život

Daniel ten nôž vzápätí zapichol Dereckovi do nohy, nechal ho tam niekoľko sekúnd, a kým sa môj šéf stihol spamätať, Daniel ho vytrhol. Muselo to byť bolestné, pretože na tvári sa mu objavil zmučený výraz a krčil obočie. Funel, rukami si chytal nohu, nejakým spôsobom sa snažil zastaviť krvácanie.

Nevedela som, čo mám robiť. Či im mám pomôcť, alebo sa len tak nečinne prizerať. Lenže, nemala som žiadnu zbraň a podľa Danielovho zlovestného pohľadu som usúdila, že by som prekážala.

Práve som mala možnosť vidieť, ako sa zahnal s tým nožíkom – tentoraz už zakrvaveným. V tom istom momente sa Dereck spamätal a nabil svoju zbraň. Chcela som ho zastaviť, ale mala som pocit, akoby niekto natáčal spomalené zábery, v ktorých som figurovala ja. Ako v tých filmoch. Moje pohyby boli trhané, nohy sa mi plietli jedna o druhú a zo všetkého najhoršie bolo, že som bola pomalá. Hádam aj slimák by ma predbehol. Nestihla som zakročiť včas, pretože keď som sa medzi nich hodila, Dereck už vystrelil.

Spadla som na zadok a chrbát som si udrela do kvetináča, v ktorom bola nejaká obrovská kvetina. Zasyčala som a premasírovala si boľavý chrbát. Pozrela som na Daniela, ktorého strela priklincovala k stene. Guľka ho zasiahla do pravého ramena a už teraz sa mu na tričku tvarovala krvavá škvrna, ktorá sa každou sekundou zväčšovala. Chytila ma panika, bola som si vedomá toho, že môže vykrvácať. Ale on očividne nie.

Bolestnú grimasu vystriedal bojový pokrik, ktorý sa mu vydral z hrdla. Znelo to tak živočíšne ako zavrčanie. Päsťou trafil svojho protivníka do nosa a myslím, že som počula aj praskanie kostí. Znova vytiahol ten nôž a keďže boli blízko seba, príliš blízko, zabodol mu ho do hrude. Z môjho uhla pohľadu som videla, že sa mu zaryl hlboko. Z tela mu trčala len rúčka. Zhíkla som pri pohľade na padajúceho Daniela. Zaknísal sa, viečka vyvrátil dohora a podlomili sa mu nohy. Vstala som a rozbehla som sa k nemu. Odsotila som krvácajúceho Derecka, ten sa zatackal a hlavou narazil do steny. Skĺzol na podlahu. Srdce mi búšilo až v hlave a na čele mi vyskočili perličky potu. Utrela som si ich rukou a pretrela si oči, lebo som začala vidieť rozmazane. Znova ako pri Maximilianovi som dýchala ústami, z nejakého dôvodu sa mi priečila tá hnusná kovová aróma.

,,Daniel?" pomykala som ním, ale keď sa ani nepohol, zvrieskla som: ,,Daniel!"

Nič.

Zahnala som sa a pravou rukou mu strelila poriadnu facku, ale dávala som pozor, aby som netrafila reznú ranu, čo mu zdobila líce. Zapálilo sa mu to a začal sa vytvárať hnis. Preglgla som, keď sa mi do hrdla dostala žlč a prišlo mi zle. Ešte raz som mu prepleskla tvár a hneď na to otvoril oči. Zreničky mu behali zhora nadol. Bol dezorientovaný.

,,To som ja, Amelia," zašepkala som a pomohla som mu posadiť sa. Oprel sa o chladnú stenu. Zostala som pri ňom kvočať a dívala som sa mu do očí.

,,Vieš, kde sa nachádzaš?" spýtala som sa. Zaostril na mňa a prikývol. ,,Povedz to," prikázala som mu, chcela som si byť istá.

,,Sme v mojom dome, miláčik," ťažko odvetil a prudko sa nadýchol.

,,Čo sa stalo?" ďalej som sa pýtala, nemohla som ho stratiť.

,,Henten," ukazovákom ukázal na Derecka, ktorý sa práve zbieral zo zeme, ,,ma postrelil. Cítim to. Bolí to ako..." Pohniezdil sa. ,,Ach, kurva!"

Zasmiala som sa. Keď môže nadávať, je mu dobre, nie?

,,Prečo sa smeješ, Amelia?"

Uprel na mňa tie svoje modré kukadlá a ľavou rukou mi chytil moju.

,,Lebo žiješ," odpovedala som prosto.

Medzitým sa Dereck postavil a šuchtavým krokom sa nám stratil z dohľadu.

,,Čo s ním?"

Daniel pozrel tým smerom a vysilene pokrútil hlavou. Spozornela som.

,,Trevor si s ním poradí."

Zatváral oči, ale rýchlo som ním zatriasla. ,,Daniel, nemôžeš zatvoriť oči. Počúvaj ma, Daniel!"

Otvoril oči a videla som na ňom, že ich už dlho nevydrží mať otvorené.

,,Daj mi mobil," napadla mi jedna myšlienka.

,,Čo?" zamrmlal a pozrel na mňa rozostreným zrakom. Toto nie je dobré.

,,Daj mi svoj telefón. Rýchlo."

Zalovil vo vrecku svojich nohavíc a vytiahol svoj určite drahý telefón. Odomkla som ho a hľadala som v zozname kontaktov jeho brata. Akonáhle som to našla, vytočila som ho.

,,Daniel?" ozval sa Trevor a v pozadí som počula pípanie. Asi je ešte v nemocnici.

,,Tu je Amelia."

Čakala som na odozvu, ale Trevor medzitým niekomu odpovedal. ,,Amelia? Kde je Daniel?"

,,Niečo sa stalo-"

Okamžite ma prerušil. ,,Čo sa stalo? Žije?" spýtal sa na jeden dych, počula som v jeho hlase aj náznak strachu. Predsa mal len city a emócie.

,,Žije, ale ak sem niekoho nepošleš, dlho nebude. Napadol nás Dereck a Daniel schytal guľku do ramena."

,,Kurva!" vykríkol a niečo zašomral, ale nerozumela som mu.

,,Dereck sa tu ešte niekde motá, ale Daniel povedal, že sa oňho postaráš. Neviem, čo mám robiť, Trevor. On... on stráca vedomie a krváca," vzlykala som a cez viečka sa mi preliali slzy.

,,Ako veľmi krváca?"

Počula som zapraskanie a prerušilo nás. Zanadávala som a mala som chuť hodiť ten poondený mobil o zem, ale zastavila ma myšlienka na to, že nie je môj.

,,Daniel?" prihovorila som sa mu, keď som zbadala, že má zatvorené oči.

,,Žijem," zachrapčal a ukázal mi bezchybný chrup.

Pousmiala som sa nad tým, ale aj tak som mala obavy. Znova som skúsila vytočiť Trevora, ale neúspešne. Potom som si všimla, že som bez signálu. Super. Znova som ho oslovila, na čo teraz otvoril oči. Mal vystreté nohy a ja som mu medzi nimi kvočala. Pokrčil ich, čím sme sa k sebe priblížili. Prevrátila som očami nad jeho správaním, ale oprela som si hlavu o jeho ľavé plece. Ľavou rukou ma objal. Stále som mu niečo rozprávala a on mi odpovedal, nechcela som, aby zaspal a už sa nikdy neprebudil.

Nechcela som, aby svet prišiel o možnosť vidieť také krásne modré oči ako búrlivý oceán. A nechcela som ho stratiť. Pri tejto myšlienke mi srdce nezmyselne zaplesalo. Boli sme na sebe nalepení, hruď na hrudi, tak som cítila jeho trhaný tlkot srdca. Odtiahla som sa a spýtavo naňho pozrela.

,,Môžem?"

,,Pýtaš sa, či by si ma mohla vyzliecť?" zasmial sa a hruď sa mu pritom rozvibrovala smiechom. Keď som naňho pohoršene pozrela, znova sa rozosmial a zdvihol – teraz len jednu – ruku na znak, že sa vzdáva.

,,Do toho. Na to sa nemusíš pýtať."

Pokrútila som hlavou nad jeho detinským správaním a opatrne mu vyhrnula tričko. Keď som nechtom zavadila o jeho rameno, vykríkol a zvraštil tvár. Prižmúrenými očami na mňa zazeral.

,,Prepáč."

Guľka sa nachádzala medzi ramenom a kľúčnou kosťou. Teda to som si myslela, keď som tam videla najväčšie množstvo krvi. Nevedela som, ako hlboko je guľka v jeho tele, ale dúfala som, že tá rana nebola silná a že guľka je niekde v dosahu. Krv mu stekala po vypracovanom bruchu, kde mu aj pomaly zasychala. Položila som si hlavu na jeho prsný sval a modlila som sa, aby to prežil.

Ahojte!❤
Po dvojtýždňovom čakaní vám prinášam novú kapitolu.
Čo hovoríte na vývoj udalostí?
Baruš