Wild Rose! [SK]

2. Problém

V tejto uličke som ešte nebola. Bola až príliš tichá. To sa mi to zdalo neuveriteľné. Niekde v taške som zachytila vytrvalé zvonenie svojho telefónu. Jednou rukou som začala prehľadávať tašku, druhou som zvierala volant a očami prečesávala okolie. Konečne som v ruke pocítila telefón a stále sa pozerajúc na ulicu, som zdvihla hovor. Dereck mi nedal ani šancu ozvať sa, hneď na mňa vyskočil.

„Prisahám, že ťa dorazím, keď sa mi dostaneš do pazúrov, Amelia!"

„Prepáč," zašepkala som kajúcne, aj keď som to nemyslela úprimne. Ale bol to predsa môj šéf. Tentokrát som vážne netušila, čo mu sadlo na nos, tak veľa som predsa nemeškala.

„To je všetko, čo mi povieš? Prepáč?!" snažil sa napodobniť môj hlas.

Odkedy som mala piskľavý hlas?

Povzdychla som si. Musela som si to s ním nejako urovnať.

„Kde je? Bola som pri dome, auto tam nemá," vysvetľovala som. Popritom som sa pohrávala s pramienkom vlasov.

„Zavolám ti o pol hodinu, dovtedy to zistím."

S tým sa naše spojenie prerušilo a ja som hodila mobil na sedačku. Keď prešla hodina, citeľne sa ochladilo. Začínala mi byť riadna zima, bolo to vidieť už aj na aute – sklo pomaly zamŕzalo. Síce bola jar, ale noci bývali chladné. Prsty som mala skrehnuté, o nohách už ani nehovorím. Tie som si pre istotu ani necítila. Zuby mi drkotali, škrípali o seba a na rukách mi povyskakovali zimomriavky. Prečo sa mi Dereck neozýval? Snažila som sa mu už viackrát dovolať, ale nedvíhal.

***

Z polospánku ma prerušilo klopkanie na okno. Stiahla som ho dole a zbadala Dereckovu plešatú hlavu. Pretrela som si oči, dávala pozor, aby som si nezmazala maskaru a hlasno zívla.

„Prečo si mi nevolal?" zrúkla som naňho.

Zdvihol do vzduchu jeden prst – ukazovák – na znak, aby som počkala. Prerývane sa nadychoval a vydychoval, bol celý spotený. Bežal. Tak teraz som už videla všetko. O tri minúty neskôr začal rozprávať. Veľmi som ho nepočúvala. Zachytila som niečo o pokazenom telefóne – aha, takže preto mi nevolal.

„Am?"

Niekto mi luskol pred tvárou. Ani som nevedela, že je to taký nepríjemný pocit. Vo filmoch to tak nevyzeralo...

„Amelia? Amelia, počúvaš ma vôbec?"

Tentoraz Dereck skríkol. To bolo ešte horšie. Krotko som prikývla a potlačila nutkanie zapchať si uši. Jeho krik mi rezonoval v ušiach aj napriek tomu, že prestal. Bola som rozospatá a náramne premrznutá.

„Jasné!" žiarivo som sa usmiala, aby som zakryla to klamstvo.

Odmalička som klamala. Aj sebe klamem. Neustále. Je to moja závislosť. Iní majú drogy, alkohol či dokonca sex, ale ja som závislá na klamstvách. Čo ak sa nevolám Amelia, ale Amanda? Toto je záhada, ktorú som musela vyriešiť. Potriasla som hlavou, aby som zahnala tieto myšlienky a sústredila sa na dôležitejšiu situáciu.

„Dnes si ma riadne vytočila, takže drž hubu, prosím."

Na chvíľu ma jeho slová rozhodili, ale takmer v okamihu som sa spamätala. Usmiala som sa a prikývla.

„Tu máš adresu klubu, kde je henten chlap, a urob, čo musíš. Potom príď do kancelárie a tam sa porozprávame," povedal, podal mi hárok zožltnutého papiera a odišiel.

Kancelária bola vlastne jeho dom, nevedela som, prečo mi to nepovedal narovinu. Možno chcel, aby to znelo profesionálne. Niečo som nezrozumiteľne zašomrala a naštartovala som. Auto nesúhlasne zavrčalo. Ale no tak...

„Nebudeš predsa aj ty robiť drahoty!"

Boduješ, Amelia, rozprávaš sa s autom!

Na tretí pokus som sa dostala preč a mierila som k baru s nejakým divným názvom. Nevedela som sa dočkať.

***

V aute som si zapla kúrenie, takže mi bolo príjemne teplo. Zaparkovala som o ulicu ďalej, aby som nevyvolala podozrenie. Už by som sa asi aj mala vytrepať von z auta, ale nechcelo sa mi. Bolo mi tu dobre. Oči mi klipkali a mala som chuť si zdriemnuť.

A stačilo! Ideš von z toho prekliateho auta, Amelia Summersová. Zdvihni svoj zadok z toho mäkučkého teplého sedadla!

Pokrútila som sama nad sebou hlavou a vystúpila z auta. Nenápadne som sa blížila k tomu podniku. Z úst mi vychádzali obláčiky pary, až tak sa ochladilo. Nebolo mi dobre v tom aute?

Nebolo, Am! Máš predsa jasnú úlohu!

Nadýchla som sa čerstvého vzduchu, pred sebou som zbadala bar s názvom Les Chandelles a cez okno som pozrela dnu. To, čo som uvidela, ma naozaj prekvapilo. Dereck sa mi zabudol zmieniť o tom, že ma posielal do erotického klubu. No tak tam by som v živote nevkročila. Urobil to ten kretén naschvál, alebo sa tu pán D. Willson nachádzal?

Ach, vzchop sa! prikazovala som si.

Dupla som si ešte nohou – pre lepší pocit – a s veľkým sebazaprením som otvorila dvere. Vošla som dnu sprevádzaná cinknutím zvončeka. Pár chlapov sa na mňa pozrelo, ale nevšímala som si ich.

Pozeraj sa dopredu, Am. Len dopredu.

Zhlboka som dýchala a do nosa sa mi dostávali rôzne vône alkoholu, drog, cigariet a parfumov. Tie pachy boli neznesiteľné a neustále ma napínalo. Očami som hľadala Willsona. Ak som mala pravdu povedať, nevedela som, ako vyzeral. Nikdy to neviem. Ale vedela som, že tu nebol. Niekto ma prisilno chytil za zadok, až som vyskočila.

„Ahoj, cica," zamrmlal nejaký mladík a dýchol na mňa. Z úst mu páchol lacný alkohol a cigarety. Zvraštila som nos.

„Čo keby sme sa pohrali?" zatiahol sprisahanecky a potiahol ma za ruku.

„N-netreba," zamrmlala som.

Predsa sa nebojíš!

Ďalej ma vliekol do miestnosti plnej nahých mužov a žien. Snažila som sa odvracať pohľad, ale nešlo to. Boli všade ako stádo koní a mňa znova naplo. Mladík ma sotil na najbližšiu posteľ. Pri páde som si udrela chrbát aj hlavu. Začalo mi v nej trešťať.

„Pomôžem ti s tými šatami," zašepkal zhrubnutým hlasom.

Jeho nechutné ruky sa priblížili k môjmu pásu. Pleskla som mu po nich a on sa iba zasmial. Vedľa nás na posteli boli dvaja chlapi so ženou a vyzeralo to tak, že si svoju spoločnosť náramne užívali. Bolo mi zle. Čo som komu urobila? Zlá otázka. Urobila som veľa hrozných vecí a teraz som za to pykala.

Zatvorila som oči a modlila sa, aby sa mi to len všetko snívalo. Teraz by som sa najradšej prebudila vo svojej krásnej posteli. Zasmiala by som sa nad touto absurdnou nočnou morou a bolo by po všetkom. Lenže to som asi chcela priveľa, keďže som jasne cítila jeho nechutné prsty, ako mi skúmali každý centimeter tela. Vedela som, že by som sa mala brániť, bolo to predsa v popise mojej práce, ale teraz som to nejako nedokázala. Skúsila som vykopnúť nohou a hneď nato sa ozval jeho krik. Vlastne to skôr znelo ako nejaké žalostné zavýjanie týranej zveri.

Zdravím. Čo vravíte na ďalšiu časť? Snáď vás príbeh baví🤗
Baruš