dve zeme - dve hrozby - jedna voľba

32. Marcel

Už dlho som vedel čo Sebi k nej cíti. Ľutoval som ho pretože mi bolo jasné, že oni spolu nebudú. Celá táto situácia mi príde absurdná. Tris si obhajuje Alana ako ešte nikoho. Sebiho bez zmilovania odkopla. Nezaslúžil si to.

,,Tris môžeš prosím ťa?" zavolal som ju.

Prikývla a pobrala sa za mňou. Vzdialili sme sa od skupinky aby sme mali viac súkromia.

,,Ako to chceš vyriešiť?" vyletel som na ňu.

,,Myslím že to už vyriešené je.."

,,Ako mu to môžeš urobiť? On ťa doslova hltal každý deň. Ani nevieš akú bolesť teraz cíti a..."

,,Marcel!" vyštekla na mňa.

Pozrel som sa jej do očí. Je ťažké sa sústrediť keď máte pred sebou dievča s takými očami.

,,Ja s ním nebudem. Proste... Nie! Nemilujem ho a asi by som to ani nedokázala predstierať. Mám ho rada, to je jasné ale nič viac. Ja nemôžem za to že sa zle zamiloval. Je mi to ľúto ale skrz neho sa nemienim rozísť s Alanom. Toto odo mňa nežiadaj. A dobre vieš že by som ťa aj tak neposlúchla."

,,Tris mne je to úplne jasné. Ale teraz pôjde dotuhého. Má nastať vojina ako vieš. Nemôžme si dovoliť takéto labilné stavy. Potrebujeme pevné základy ktoré sme momentálne zbúrali."

,,Čo navrhuješ?" vzdychla si.

,,Pôjdem sa s ním pozhovárať. Ty sa veľmi nemuckaj s Alanom. Aspoň nie pred ním.."

,,Ja sa schovávať nemienim! Len kvôli nášmu malému Sebastiánkovi ktorému sa nepáči keď nie je tak ako on chce. Marcel ja sa nemienim prispôsobovať."

,,Budeš musieť. Aspoň kým to trošnu neustane. Prosím ťa Tris."

Odfrkla si a objala ma. Spolu sme sa vybrali za ostatnými.

,,Môžme ísť," oznámil som Filipovi.

Ten sa hneď ujal velenia. Nasledovali sme ho. Myšlienkami som bol úplne mimo. Snažil som sa dostať Sebimu do hlavy ale jeho hnev mi to nedovoľoval. Dúfam že nevyvedie nejakú hlúposť. Držal som Lovelly za ruku. A toto je ďalší problém. Ak zistia že je len obyčajný človek, budeme v háji.

,,Už sme blízko," počul som Timeu, ,,už je vidieť hrad."

Pritiahol som si Lovelly k sebe. Celá sa triasla. Bála sa.

,,Marcel toto nedopadne dobre. Cítim že sa niečo stane.."

,,Dosť. Nejako to vyriešime neboj."

Chabo sa na mňa usmiala. Boli sme poskupinkovaní. Tris s Alanom, Kyarou a Darekom. Ja s Lovelly. Ochrancovia s Timonom a Oskarom. Sebi bol sám. Nezazlieval som mu to. Pozrel som sa do diaľky. Na kopci sa hrdil obrovský hrad. Bol prekrásny. Na najvyššej veži visela vlajka. Boli na nej zobrazení dvaja anjeli. Boli otočení oproti sebe a v rukách držali diamant. Pohľad mi padol na ochrancov. O niečom sa potichu zhovárali. Vyčistil som si myseľ a prenikol do Filipovej hlavy.

-Už sme skoro doma. Znova nás budú musieť prijať. Zachránili sme tie ich krpaté decká. Keď všetko pôjde podľa plánu, budú nás na rukách nosiť. Len mi je ľúto že sme museli obetovať Zaru. Ale mohla si za to sama. Keby im to nechcela povedať, nemuseli by sme sa jej zbaviť..-

Už som počul dosť.

,,Tris chyť Filipa!" zakričal som na ňu.

Tá sa ani na mňa nepozrela a hneď upriamila pohľad na Filipa. Ten sa vznášal vo vzduchu. Už sme zohratí.