Twins [Dokončené]

11.Kapitola- S rodinou

Pohľad Elizabeth.

Ležala som na posteli v mojej izbe a doktor mi pozeral moje modriny na rukách a na krku. Mohlo byť tak pol piatej ráno. Stále som nedošla na to, prečo ma tá rebelka nezabila. Jedine oči som jej videla cez tú kapucňu a šál a keď som sa do nich pozrela, cítila som, akoby som ju poznala. ,,Okrem pár modrín ste v poriadku vaša výsosť. Asi ste sa dobre schovali." povedal mi doktor. ,,Ďakujem pán doktor. Môžete odísť." povedala som a bez jediného slova odišiel. Hneď ,ako sa za nim zatvorili dvere som ťažko vstala a išla som na balkón. Potom som si spomenula na Adama. Rubi mi povedala, že Adam aj s rodinou hneď odišli, ako ich doktor pozrel. Našťastie sa nehnevajú a chápu to. Čo tým chcú dosiahnúť rebeli. Vieme len to, že sú rozdelení do dvoch skupín. Severni a južní rebeli. A tí južní sú nebezpečnejší.

Pozrela som sa na mesto. Aj odtiaľto vidieť ako je naše mesto a všetky mestá Simbie rozdelené. Na tri časti. Prvá je bohatá časť. Žijú tam celebrity, šéfovia rôznych firiem, podnikatelia......Druhá časť je takzvaná stredná. Žijú tam normálni ľudia ale aj tam sa už ťažko scháňa jedlo. Väčšinou sú to učitelia, farmári, kuchári...... a také obyčajné práce pre obyčajných ľudí. A potom tu máme poslednú časť. Chudobnú. Žijú tam bezdomovci, chudobní ľudia ktorí síce majú dom ale skoro rozpadnutý. Nemajú vzdelanie ani už skoro jedlo. A to najhoršie, tieto časti sú rozdelené múrmi. Nikto nemôže prejsť k inému. Musia zostať tam kde sú. A nikde inde sa nepohnúť.

Zrazu mi niekto zaklopal na dvere a do izby vošla celá moja rodina. Mama, otec, Erik dokonca aj Alan. ,,Zlatko si v poriadku?" spýtal sa ma zhrozene otec a silno ma objal. Na to aj mama. ,,S ockom sme skoro dostali infarkt keď si neprišla do úkrýtu." ozvala sa mama. ,,Alan tam vykrikoval, že keď sa tam do piatich minútc neobjaviš, tak pre teba príde." povedal s úsmevom Erik. ,,To nie je pravda. " obhájil sa Alan. Podišla som k nemu a objala som ho. ,,Dík že si chcel po mňa prísť braček." Taktiež ma objal. ,,Čo sa tam hore stalo?" spýtal sa ma otec. Nadýchla som sa. ,,No vlastne so strážcom sme išli do úkrytu ale zastavil nás jeden rebel-" ,,ČO!?"zhrozene vykríkla mama. Nechala som jej chvíľku a pokračovala som v rozprávaní. ,,Vystrelil na mňa ale strážca ma odhodil a tým aj zachránil. Na nešťastie to on neprežil."stíchla som. ,,Potom som sa schovala do hudobnej izby a odvtedy sa nič nedialo. Po útoku ma našiel jeden strážca a zobral ma do izby." rozhodla som sa, že im nepoviem čo sa stalo s tou rebelkou. Ešte by zvýšili stráž okolo mojej izby. ,,Som rád, že sme všetci poriadku. Hromadné objatie!" Ozval sa otec a všetci sme sa objali. Tieto hromadné objatia sme robievali
keď sme bola malá a niečo sa mi podarilo a taktiež to robili aj Erikovi a Alanovi. Alan si na to stále nezvykol a vyvliekol sa z našho objatia. Potom ma pustili aj ostatní. ,,No dobre deti. Choďte si ešte pospať aby ste zajtra boli aspoň trochu fit." Potom ma otec pobozkal na čelo a všetci odišli. Ja som si dala svoju ružovú hodvábnu košeľu a ľahla som si. Prikryla som sa perinou a snažila sa zaspať. No hlavou mi stále vŕtal ten rebel. Po dvadsiatich minútach vrtenia sa v posteli som zaspala s divnymy snami.