Twins [Dokončené]

9.Kapitola-Dvojča?

Opierala som sa o stenu paláca a ........nudila som sa. Nuda.Nuda.Nuda. Ešte minútu a asi ma buchne. Potom som si spomenula,že nad nami je ten balkón ktorí som videla na mape. Porozhliadla som sa, či tu niekto je. Pár rebelov som zahliadla neďaleko lesa na našej strane. Ale boli dostatočne ďaleko, aby ma nevideli. Už sa len zbaviť Augusta. ,,August." potichu som mu povedala. ,,Mám pre teba návrh." prekvapene sa na mňa pozrel. ,,Hovor." usmiala som sa. ,,Keď nikomu nepovieš, kam som išla, Celí mesiac ti budem dávať večeru." povedala som. Zamyslel sa. ,,Dva mesiace mi budeš dávať tvoju večeru a k tomu mi dohodíš rande stou tvojou kamarátkou Nicol." posmešne sa na mňa usmial. Vzdychla som. ,,Ach. No dobre." zamračila som sa a išla som na svoje miesto. Z batohu som si vybrala lano s hákom. Šesťkrát som ho roztočila a vyhodila na balkón. Keď som si bola istá, že je dostatočne upevnené, začala som liezť. ,,Veľa šťastia a nech ťa nikto nezabije." ozval sa z dola August. Nevšímala som si ho a ďalej liezla.

Prišla som do nejakej chodby. Bola prázdna, takže som sa nemusela skrývať. No stále som počula strieľanie a výkriky. Dosť nepríjemné. Pomaly som prechádzala po chodbe. Na stenách boli vyvesené obrazy kráľovských rodín. Ale jedna tam chýbala. Tá prítomná. Zrazu som sa o niečo potkla a spadla som. Pozrela som sa na zem. Bol tam mŕtvy rebel a hneď o niekoľko metrov aj strážca. ,,No do riti." povedala som ticho. Pozrela som sa mu do tváre. Bohužial som ho nepoznala. Postavila som sa o už trocha ostražitejšie som išla ďalej. Zrazu som započula hlas. Zastavila som sa. Bol to plač dievčaťa. A vychádzal s izby menom- Hudobná izba.

Pohľad Elizabeth
Moje líca mi už horeli od plaču. No bála som sa, že už nikdy neuvidím rodinu. Na vysielačku sa mi stále nikto neozval a ja som už strácala nádej, že do konca tohto útoku prežijem. Zrazu som začula kroky. Znehybnela som. Zastali. Chvíľu bolo ticho...no na to osoba za dverami silno narazila na dvere a odsunula trochu klavír. Nebol to strážca. Strážca by sa ozval. No táto osoba nie. Bol to rebel! Znovu narazila. Chcela som ísť pridržať dvere, no moje telo bolo stále primrznuté k podlahe. Som mŕtva. Na to sa dvere silný m rachotom otvorili.

Pohľad Demetrii
Vpadla som do izby. Porozhhliadla som sa po miestnosti a neverila som vlastným očiam. Na pravej strane izby sedelo nejaké dievča v červených šatách. Do tváre som mu nevidela lebo si ju zakrívala rukami, no na hrudi mala broš so znakom Simbií. Bola to korunná princezná. Vitiahla som nôž. Musím to spraviť. Musím zabit princeznú. A budem tá najuznávanejšia rebelka. Pomaly som sa k nej blížila.,,Prosím nerob to..... prosím." Ozvalo sa z nej. Postavila som sa nad ňu. ,,Neboj sa. Ani ja nie som z toho nadšená. Ale je to moja povinnosť." Povedala som. Silno som ju vytiahla na nohy a a pritlačila na stenu. Natiahľa som ruku s nožom a.......preboha. Ona vyzerala úplne ako ja. Jediné, čo nemala také isté ako ja, boli oči. Mala ich modré ako oceán, za to ja som ich mala orieškové. Omámene som na ňu hľadela. Vyzerala ako moje dvojča. Jej vystrašené oči sa na mna uprene pozerali. Zrazu sa mi ozvalo z vysielačky: ,,Ústup Opakujem-ústup." Odlepila som sa od steny a princeznú som pustila. Ešte raz som sa na ňu pozrela a zmizla som.

Pohľad Elizabeth
V mojej hlave sa výrilo len jedno: prečo ma nezabila?

A máme tu už deviatu kapitolu. Prepáčte že bola taká dlhá ale chcela som to už trocha zauzliť. A prepáčte za chyby.
Ahooooj😆