Twins [Dokončené]

Korunovácia 1.časť

Pohľad Belli

Prešli dva týždne a dnes je deň, na ktorý čaká celá Simbia.
Dnes je deň, ktorého som sa tak bála.
Dnes je moja korunovácia.

Začína to už o dve hodiny. Všade sa hemžia slúžky a strážcovia.
Ja si chodím už v mojich šatách

a urobených vlasoch. Spravili mi drdol do ktorého mi dali ružový kvet.
Padpedky som si ešte nedala, čiže som chodila bosá.
Nenormálne som bola nervózna. Celá som triasla až som nevedela chodiť.
Snažila som sa nájsť Jacka, no neviem ho vôbec nájsť.
Zrazu som sa potkla o nejakú krabicu a letela dole. No niekto ma na poslednú chvíľu chytil. Pozrela som hore, kde sa na mňa usmieval Erik.

,,Niekto je tu nervózny." Povedal a postavil ma na nohy. Ja som sa len nervózne zasmiala a prikývla.
,,Trefil si. No nemôžem si pomôcť. Čo keď spravím niečo zle? Čo keď sa tam potknem a zletim dole?" Beznádejne som sa pozrela na Erika.
On sa len zasmial a chytil mi ruku. ,,Nič sa ti nestane. Jediné, čo budeš musieť robiť, je čakať kedy ti dá farár (aspoň myslím😅) na hlavu korunu." Povedal mi. ,,A ak chceš, môžem byť tvojím majákom." Nechápavo som naňho pozrela. ,, Maják?" Spýtala som sa. ,,Áno maják. Keď začneš byť nervózna, len sa pozri na mňa a ja mojimi telepatickými schopnosťami upokojím." Vysvetlil. Ja som sa len zasmiala a prikývla.
,,Teraz si choď ešte oddýchnuť do izby. Uvidíme sa na korunovácii." Pustil mi ruku a odišiel. A ja som ho poslúchla a išla do izby.
---------------------------------------------------
Som pred obrovskými dverami a čakám kým sa otvoria. Mám zatvorené oči a snažím sa pokojne dýchať. Dúfam že tam uvidím Jacka. Dnes som ho totiž vôbec nevedela nájsť. Asi niečo pripravoval, keďže je ten ,, sluha,, .
Dvere sa otvorili a mne sa naskytol pohľad, ako sa ľudia pomali postavili a jejich pohľady smerovali na mňa. Na koniec červeného koberca, na vyvýšenom mieste už stál farár a vedľa neho vytrínka s krásnou korunou. Dole na lavej strane stála Eli s Erikom a na pravej zas otec s mamou a Alanom. S otcom som sa stále ešte moc nezmierila, no teraz to nie je podstatné.
Vykročila som s ladným krokom po červenom koberci. S tým ma sprevádzal spev nejakých detí.
Vystúpila som na to vyvýšené miesto a usmiala som sa na farára. Taktiež sa usmial a spev deti utíchol. Farár začal niečo hovoriť.
Ja som sa zatiaľ porozhliadla po hale.
Všetci hostia sa na mňa usmiali, dokonca aj kameramani. No niečo sa mi tu nezdalo. U niektorých ľudí a strážcov mi ten úsmev nepripadal úprimný.

A je tu pred pred predposledná kapitola nášho pribehu. Po poslednej ešte bude jedna špeciálna kapitola, no to uvidíte až neskôr.
Ďakujem za hviezdičky a komentáre.
Ahooj😘