Twins [Dokončené]

26.Kapitola- Rozhodnutie

Zvyšok dňa som bola zavretá v izbe. Nemala som chuť byť s rodinou a tak som rozkázala Petre aby mi obed aj večeru priniesla do izby.
,,Slečna, kráľovná aj kráľ vám odkazujú, aby ste hneď došli dole na večeru." Povedala mi Petra, keď prišla bez večere an tácke. Ja som si práve cvičila uderi do vankúša. Dala som ešte jeden úder a podišla som ku Petre. ,,Takže nielen že mi zobrali slobodu, ale teraz mi aj rozkazujú. No dobre. Tak aj ja im dám pocítiť tu úzkosť. A j tak som im chcela povedať rozhodnutie ohľadom kráľovnej." Zaškerila som sa. Dala som si na seba modré dlhorukávové šaty a moju zlatú korunku. Otvorila som si dvere a rýchlom krokom ako mi to podpedky dovolili som išla na večeru.

Pyšným krokom som vstúpila do jedálne. Všetci sa na mňa pozreli. Ešte viac som zdvihla hlavu a sadla som si na miesto vedľa Elizabeth. Zobrala som si príbor a odkrojila som si kúsok mäsa. ,,Bella, už nie si na nás-" ,,ale som nahnevaná. Nebojte sa. Lenže pochopila som že byť kráľovnou je moja povinnosť." Povedala som rázne. Eli , Alanovi aj dokonca Erikovi spadla sánka. ,,To je skvelá sprá-" ,,nerobím to kvôli vám. Ani kvôli sebe. Robím to kvôli tým ľuďom čo čakajú na slobodu." Povedala som. Otec sa ešte nervóznejšie pozrel na mňa. ,,Čo tým myslíš?" Spýtala. Zdvihla som hlavu a do očí som mu pokojným hlasom povedala: ,, Zruším časti." Mame zabehlo. Otcovi spadla vidlička z ruky. Nastalo potom až príliš dlhé ticho.
,,Prepáč zlatko, ale to ti nemôžem dovoliť." Povedal otec. ,, Čože!? prečo?!" Nahnevane som sa naňho pozrela. ,,Časti dodržujú poriadok a rovnováhu medzi ľuďmi. Nemôžeš to len tak zrušiť." Odpovedal. ,,Otec má pravdu Bella. Je to takto dobré." Ozvala sa mama. ,, Možno pre vás. Ale ja som tam vonku bola. Viem ako to tam chodí. Ľudia sú nešťastní. Hladujú. Zachvíľu bude len prvá a tretia časť!" Nedala som sa. ,,Takto to je už tridsať rokov a ja nedovolím ti to takto zrušiť!" Nahneval sa otec. ,,Vy mi nemáte čo rozkazovať!" Postavila som sa. ,, Nepováž sa s nami takto rozprávať! Sme tvoji rodičia, Bella!" ,,Tak kde ste boli tých 18 rokov?!" Vykríkla som. Nastalo ďaľšie ticho. ,,Bella. Choď do izby. Hneď!" Vykríkol otec. Odsunula som sa od stola a hodila korunku dole. Potom som sa pozrela do očí mami a otca a chladné povedala: ,,Ja sa volám Demetria!" A rýchlom krokom som vyšla z miestnosti. Možno som to trochu s tou korunkou prehnala, ale mám príšerné nervy.

Pohľad Elizabeth
Otec sa zhlboka nadýchol. Toto som chcela povedať už dlho. No nikdy som to nespravila. Otec hovoril, že ako im je dobre a tak. Ale teraz viem, že to nie je pravda. ,,Ocko, Bella má pravdu. Možno to bude tak lepšie. Robeli nebudú tak často napádať palác..." povedala som. ,,Nie Elizabeth. Tým len príde chaos a-" ,,Otec! Ako povedala Bella my si nevieme predstaviť aké to tam je. Práve si mal pred sebou človeka, ktorý tam žil 18 rokov, ktorý bol dokonca u rebelov a ty si ho odmietol vypočuť. " Postavila som sa a zobrala z podlahy Bellinú korunku. ,,A teraz má ospravedlnte, ale idem za sestrou." Povedala som. Pozrela som na otca a mamu. Boli prekvapení. Veľmi prekvapení. Alan a Erik stále mali otvorené ústa. Vyšla som z jedalne a zamierila som si to k Belle.