Twins [Dokončené]

40.Kapitola- Áno...

Pohľad Elizabeth

Tancovali sme už hodnú chvíľu, no stále sme sa na seba pozerali. Usmievali sme sa a užívali si tento moment. ,, Milujem ťa." Ozval sa naraz Adam. ,,Aj ja teba zlatko." Povedala som. Dala by som mu bozk, ale musím sa ovládať.
Dohrala hudba. Čakala som, že si pôjdeme pre nejaké koláčiky. No on mi chytil ruku a začal ma niekam ťahať. ,,Kam ideme?" Spýtala som sa s úsmevom. ,,Uvidíš." Odpovedal mi. Zasmiala som sa a kým som bola ešte v sále, som pohľadom hľadala Bellu. No nenašla som ju. Asi je na vzduchu.
Zobrala som si z vešiaka sveter a išli sme zo sáli.
---------------------------------------------------
Vyšli sme von. Zastali sme až pri jednej krásnej fontáne neďaleko hlavnej terasy. Svietili tu svetielka. ,,Tu sme si dali prvýkrát pusu, pamätáš?" Ozval sa Adam a dal mi nežný bozk na líce.
,, Jasné, že si pamätám. Presne pred dvoma rokmi." Povedala som a otočila sa na neho. ,,Pred troma, zlato, troma." Opravil ma Adam. Pokrútila som očami a rozcuchala mu účes. Zasmial sa.
,,Tak...Prečo tu sme?" Ozvala som sa. Adam sa usmial chytil mi ruky a začal hovoriť: ,, Elizabeth, hneď, ako som sa dozvedel, že nie si prvorodená, neváhal som ani sekundu." Láskyplne povedal. ,,Uvedomil som si, že si to najlepšie a najkrajšie, čo mi prišlo do života. A ja o to nechcem prísť." Cítila som si slzu. ,,A preto sa ťa pýtam..." Na to si kľakol a z vrecka vybral nejakú modrú krabičku. Videla som, že sa mu trochu trasú ruky. Omámene som sa pozerala. Že nejde urobiť to, na čo myslím?
,, Elizabeth Bluová, vezmeš si ma?" Otvoril krabičku a vnej bol nádherný prsteň s dimiatom. Nevedela som čo povedať. Slzy mi už tiekli po lícach. Bola som tak šťastná. No má to jeden háčik. ,,Čo moji rodičia? Nevedia že sme spolu." Povedala som ustráchane. Zamsial sa. ,,Práveže vedia." ,, Čo!" Vykríkla som. ,, Predvčerom večer som išiel za tvojím otcom a mamou. Všetko im vysvetlil až nakoniec som povedal, že by som ťa chcel požiadať o ruku. Najprv boli z toho zmätený, no napokon mi dali povolenie. Tvoj otec je možno aj šťastnejší, ako ja. A vie to aj moja rodina." Dokončil. Stále som bola ticho. ,, Prekvapenie." Zasmial sa. ,,Tak sa ťa ešte raz pýtam. Vezmeš si ma?" Neváhala som plná nadšenia, že nemusíme byť už v tajnosti, som vykríkla: ,, Áno! Áno beriem!" Ešte viac sa usmial. Na prst mi dal prsteň. Nečakala som, kým si dá krabičku znova do vrecka a vlepila som mu bozk na pery. Takto sme zostali hodnú chvíľu a po oddelení od seba, ma zobral na ruky a a začal ma pusinkovať po celej tvári.
,, Som ten najšťastnejší človek na svete!" Vykríkol. Musela som sa zasmiať. Potom ma dal dole a silno ma objal. ,,Pome dovnútra to osláviť a povedať to mojej rodinke." Navrhla som a on prikývol.
Bola som tak šťastná.