Twins [Dokončené]

29.Kapitola- Veža

Po dlhej jazde na Leovi som si konečne sadla na trávu neďaleko hlavnej terasy. Všimla som si, že Slnko už začalo zapadať a tak som sa naňho zapozerala.
Maxim dával mrkvu Leovi a potom sa na mňa so záujmom pozrel. No ja som vnímala len západ Slnka.
,,Máš rada západ slnka?" Spýtal sa ma po chvíli. Prikývla som. ,,Milujem tie farby okolo toho. Cítim sa potom taká.....slobodná." usmial sa na mňa a prisadol si ku mne. ,,Poznám miesto, kde to bude vyzerať krajšie." Povedal Max a vstal. Pozrela som naňho s prekvapením. ,,Naozaj?" Znovu sa na mňa stým krásnym úsmevom usmial a podal mi ruku. Po dlhej dobe  ju konečne prijala a on ma z nežnostou zdvihol. ,,Tak poď za mnou."
------------------------------------------------
Boli sme na štvrtom poschodí. Zabočili sme k uličke kde nebol žiadny strážca, len jedna malá knižnica. ,,Hovorím tomuto tu Zabudnutá ulička." Ozval sa potichu. ,,Skoro nikdo o nej nevie." Potom podišiel ku knižnici a potiahol za piatu knihu. Ako z filmu sa knižnica otvorila ako dvere a vnútri boli dlhé schody. Vyzerali strašidelne. Ako inštinkt som sa chytila Maxouho ramena a on sa len zasmial. Bolo to trápne.
Po niekoľkých schodoch sme sa vynorili vo veži odkiaľ bol nádherný výhľad na mesto a....západ slnka. ,,Vau!" Vykríkla som. Znovu som sa zamerala na Slno. ,,Odkiaľ si vedel o tomto mieste?" Spýtala som sa. ,, Našiel som to keď som sa túlal po palaci." Odpovedal. Znovu som sa zapozerala na západ Slnka. ,,Je to tak nádherné. Tak krasne. Toto nikdo pre mňa neurobil. Ďakujem." Objala som ho. ,,Si zlatá keď si šťastná." Povedal mi Max a zameral sa na moje oči. Ja som sa zas na tie jeho. ,, Mňa vie dohnať ku šťastiu málo." Odpovedala som. Zasmiali sme sa a znovu sme sa zapozerali na seba. Po chvíľke to ticho Max nevydržal. ,,Bella ja-" ozvala siréna. ,,Ó nie." Potichu som povedala. Max niečo zahrešil, zobral mi ruku a rýchlo sme zišli po schodoch. ,, Maxim, ak sú to južní, tak neviem či-" ,,Všetko bude dobré, Bella. Strážcovia nás nájdu a zoberú do bezpečnia. Neboj sa." Povedal mi Max a ešte viac stisol ruku. Ak to sú južní, tak nemáme šancu. No nemohla som na to myslieť.
Otvorila sa knižnica. Chceli sme sa pohnúť ale na konci tejto chodby, sa na nás pozeral...rebel. ,,Sme mŕtvi." Ozvala som sa. Na to sa na nás rebel rozbehol.