Twins [Dokončené]

32.Kapitola- Nočná návšteva

Prešlo niekoľko dní a ja som sa konečne zotavila z ranení. Tento týždeň bol strašne náročný. Musela som si urobiť tabuľku aby som sa vedela orientovať a na nič nezabudla.
Pondelok som mala domáce vyučovanie matematiky s Eli a prvý krát som sa pozrela do práce môjho otca. Des!
Utorok som mala taktiež vyučovanie tentokrát dejepisu a o takej šiestej k nám prišli na večeru gróf s grófkou z Talianska.
Stredu som síce nemala školské vyučovanie ale vyučovanie etikety. Učili ma tam ako sa chovať pri návšteve, asi pol hodinu som chodila s knihou na hlave ( to bolo hrozné a divné) a blá, blá, blá.....
Štvrtok sme išli na operu. Nič pre mňa. Alan nemusel ísť lebo by tam aj tak robil väčší krik ako ti speváci. Šťastné to dieťa.
A piatok.... Piatok som mala konečne kľud.....
Aspoň som si to myslela.
Ráno som sa zobudila a pozrela na tabuľku. Nebolo tam nič. Vôbec nič. Bola som šťastím bez seba a rozhodla som sa, že navštívim Maxa.
--------------------------------------------------
,,Moc to bolelo ako ťa udrel?" Spýtala som sa pritom ako som si prezerala jeho modrinu nad okom. Síce aj ja som dostala do hlavy ale jeho vyzerala viac zle ako moja.
,,Už teraz ani nie, ale predtým ma bolela celá hlava. Ty si v poriadku?" Spýtal sa ma zas on. Usmiala som sa. ,,Áno som ale ani ja som nevyviazla bez modrín." Povedala som. Ukázala som mu jednu modrinu pod okom. ,,Taktiež ma tak udrel. Táto ma napríklad ešte stále bolí." Povedala som. On sa usmial, prisunul sa ku mne bližšie a dal mi jemný bozk na miesto kde som mala modrinu. Začervenala som sa.
,,Už to je lepšie?" Spýtal sa a usmial. Taktiež som sa usmiala.
,,Už áno."
-------------------------------------------------
Potom som už len celí deň bola vonku v záhrade. Normálne som začala veriť, že to bude kľudný deň.
Bolo desať hodín a začala som sa pripravovať do postele. Navliekla som si nočnú košeľu a ľahla som si. Po piatich minútach som zaspala.

Zobudila som sa uprostred noci na pocit, že ma niekto sleduje. Opatrne som si sadla a oprela. Porozhhliadla som sa po izbe. A potom som zbadala nejakú postavu ktorá sedí na pohovke oproti mne a len sa na mňa pozerá. Neodvážila som sa zakričať a tak som tam len pozerala.
,, Prepáč ak som ťa vystrašil." Povedal mužský hlas. Konečne som si navikla na tmu a pozrela som si neznámeho muža. Mal uniformu strážnika ale predsa mi niekoho pripomínal. A potom som zistila kto to je. Rýchlo som zasvietila malú lampičku na nočnom stolíku a prekvapenie povedala: ,,Jack?"