Zánik Civilizácie

3. Kapitola - TWOR

"Kde to... Kde sme?"

Moja otázka sa vytratila do stratena a ani jedna z nás na ňu zrejme nevedela odpovedať. Popri tom všetkom som si však uvedomila jednu - pre mňa dôležitú - vec. Už sa to stalo štvrtýkrát, čo sa mi o ňom snívalo. Možno, keď naňho nebudem myslieť tak často, nebude sa mi o ňom snívať. Ale tie jeho oči proste nedokážem vypustiť z hlavy, sú také tmavé a hlboké, akoby vedeli čítať v každom a pri tom z jeho úsmevu je badať ešte detskú radosť, ktorá rozveselí každého kto ten úsmev vidí...

"Sky!" Okríkla ma Bbq a ja som ku nej otočila hlavu. Až teraz som si všimla, že do miestnosti niekto prišiel, pretože som počula otváranie posúvnych dverí a aj kroky. Chcela som dvihnúť hlavu alebo sa posadiť, ale nešlo to. Bola som priviazaná k tomu stolu a nemohla som sa hýbať nech som robila čokoľvek.

Nech sme boli kdekoľvek, už teraz som z toho miesta mala zlý pocit.

"Ale, čo! Už ste hore." Ozval sa za nami cudzí hlas a tak som dvihla hlavu koľko som len mohla a snažila som sa uvidieť toho, kto to prehovoril. Skoro mi oči vypadli keď som zistila, že je to ten chalan z môjho sna. Očami som po ňom preletela snáď som mala aj otvorené ústa a zrazu som len zostala stuhnuto ležať, pretože som si v jeho ruke všimla skalpel, s ktorým sa medzi prstami hral a podľa jeho úsmevu ho hodlal použiť na niečo iné, než na prerezanie našich pút - neboli železné, ale bolo to z látky alebo z čoho a vyzeralo to ako náramky, pretože boli tenké a široké a boli pripevnené k tomu stolu.

"Kto ste... si? A na čo je ten skalpel?" Nevedela som ako ho osloviť, ale to bolo momentálne to posledné čo ma zaujímalo. Teraz som chcela vedieť len to, prečo má ten skalpel a čo s ním chce robiť.

"Ty si nejaká zvedavá." Pozrel sa smerom na mňa, keďže doteraz sa k nám pomaly približoval a pri tom skákal pohľadom z jednej na druhú. "Tak by si možno mala ísť prvá, aby si nemala toľko otázok." Dodal po chvíli a jeho úsmev vyzeral priam diabolsky. Pozrela som sa pre to na Barbequ, ktorá len ležala akoby už bola mŕtva, ale jediné čo nasvedčovalo tomu, že žije bol jej dvíhajúci sa hrudník a strach v očiach, ktoré upierala na mňa.

Musela som od nej odtrhnúť zrak, keď som ucítila ako ma ten chalan chytil za nohu. Položil mi dlaň na lýtko a dvihol ruku so skalpelom.

"Hmm, kde by som tak začal? Odspodu alebo snáď zhora?" Pýtal sa sám seba a pri tom po mojom tele prechádzal pohľadom, až sa zastavil pri očiach. Vtedy sa usmial a tak prešiel až ku hlave. "Neboj, nebude to bolieť. Nie málo. Vieš, ja rád skalpelom režem zvieratá." Nevinne mykol plecami, na čo som na neho zhrozene pozrela a počula som ako Bbq zalapala po dychu a jej putá sa napli ako sa snažila oslobodiť sa.

"Zdá sa ti, že by sme my dve boli zvieratá?!" Spýtala som sa pobúrene a tiež som sa snažila vytrhnúť pevným putám, ktoré nepovolili ani trochu, skôr som mala pocit, že sú čoraz tesnejšie.

Hľadela som so strachom na toho chalana a dúfala som, že teraz povie niečo na štýl, že to bol len žart. Nič také sa žiaľ nestalo. On len jemne pohodil ramenom akoby ho to nezaujímalo a už sa rozhodol kde začne.

"To je len nepodstatný detail. Do človeka som ešte neskúšal rezať skalpelom. Nuž, všetko sa musí skúsiť poprvýkrát." Povedal nezaujato, než jeho výraz opäť nabral čosi diabolské a priblížil sa ku mojej koži na krku. Pocítila som tam chladnú čepeľ noža a jemný tlak, ktorý na skalpel vyvíjal svojou rukou. Potom som zacítila bolesť a cítila som ako sa mi teplá tekutina leje po krku. Z úst mi unikol výkrik a prižmúrila som oči, keď som sa začala zbesilo metať.

~~~

"Aaaaaa!" Vykríkla som sa zistila som, že padám. Otvorila som oči práve v momente, keď moje telo prišlo do kontaktu so zemou a zjojkla som, keď ma začalo všetko bolieť. Celé telo som mala stuhnuté, ale predsa mi ruka vystrelila ku krku, kde som hľadala ranu alebo možno už chrastu, ale nič som tam nemala, iba hladkú pokožku ako predtým, než mi do nej tej blázon vrazil skalpel.