Zánik Civilizácie

17. Kapitola - Sauronovo oko

Pohľad tretej osoby

Zatúlaný Segar si potichu našľapoval po tmavom lese miesto toho aby si hľadal úkryt pred svetlom, ktoré prinesie slnko, čo sa na horizonte objaví za necelú hodinu. Jeho pozornosť upútali dosť divné zvuky, ktoré ho miatli. Zároveň ho však lákala predstava potravy, ktorá by sa tam mohla nachádzať.

Po pár minútach tichého zakrádania sa, našiel namiesto potravy len mŕtve telo ďalšieho Segara. Všade cítil jeho krv a dráždilo mu to jeho zmysli predátora, ktoré chceli loviť. Silnejší však bol jeho prirodzený pud. Segarovia boli vždy samostatné tvory, odkázané sami na seba, ale nikdy na seba žiaden z nich nezaútočil. Prejavovali voči sebe istý druh úcty, ktorý im bránil v útoku na tvora rovnakého druhu. A taktiež keď videli nejakého z nich mŕtveho, pociťovali za to smútok akoby im zomrel niekto skutočne blízky a nenahraditeľný v ich živote - bez rozdielu či sa s tým Segarom stretávali každý deň alebo sa videli prvýkrát v živote.

So stiahnutým zakrpateným chvostom a ušami stiahnutými dozadu prešiel pomaly a vystrašene k mŕtvemu telu zvieraťa a ľahol si k nemu. Hlavu si vyložil na jeho bok a začali sa mu lesknúť v očiach slzy. Zaskučal a nosom štuchal do mŕtvoly, snažiac sa o zachytenie akéhokoľvek náznaku toho, že by mohol žiť, ale žiadnej reakcie sa nedočkal. Posadil sa a sklonil k nemu hlavu. Oblizol zviera po nose a opäť srdcervúco zaskučal. Položil naňho prednú labu, zaklonil sa čo to šlo a hlasno zavyl, aby vyjadril svoju poslednú úctu zvieraťu nehybne ležiacemu pod ním. Vyl ešte dlho, na niekoľko nádychov a v niektorých momentoch sa až dvihol na zadných nohách, aby to dokázal viac precítiť. Až potom sa dokázal zdvihnúť a chystal sa na odchod, než z hĺbky lesa začul dunivé zvuky, ktoré jeho veľmi dobrému sluchu poškodzovali bubienky. Veľmi dobre vedel čo to bolo za tvora. Stretol ho len raz vo svojom krátkom živote a nechcel ho stretnúť znovu. Vystrašene zaskučal a rozbehol sa preč, dúfajúc, že ho ten tvor nenájde. Už nikdy nechcel zažiť ten hrozný pocit z toho zvieraťa, ktoré svojím vytím zrejme privolal.

~~~

Christina/Sky

Po "výdatnom" kúpeli, ktorý mi Jake poskytol som sa zabalila do uteráka a snažila som sa nerozkopať mu prdel, pretože miesto toho aby som sa mohla normálne osprchovať - i keď neviem kde -, ten blázon na mňa vylial dve vedrá ľadovej vody a ešte sa na mňa aj divne pozrel a nakoniec zhodnotil, že by to mohlo aj stačiť. A najhoršie na tom bolo aj to, že som bola oblečená - no keby som bola nahá, asi by som mu naozaj niečo rozkopala -, ale každopádne som teraz bola celá totálne mokrá a ani vyzliecť som sa nemohla, lebo by som sa nemala do čoho obliecť. A behať tu len v uteráku by som sa skutočne neodvažovala.

"Au! Nejebe ti už?!" Zahrešil Matthew a ja som len s pobaveným úsmevom na perách vyšla spoza rohu. V celku ma zaujímalo čo sa robí, keď sa tak moc čertí. I keď on sa čertil skoro furt, ale teraz to zrejme aj konečne malo nejaký dôvod. Alebo nie?

Zbadala som ho ako sedí na stoličke a nohu má vyloženú na stoličke oproti. Okolo neho pobehoval Jake so stiahnutými perami a evidentne už bol vytočený aj on, čomu som sa vôbec nedivila. Keby som ja mala takto obskakovať Matta a sledovať pri tom jeho zazeračný pohľad, asi by som ho niečím ovalila, len aby bol mimo vedomia a ja by som si mohla v kľude robiť svoje. Ale zrejme ho Jake neobsluhoval štýlom, že mu nosil vodu alebo tak, ale ošetroval mu tú nohu. Už len preto by sa mohol Matt správať trochu milšie.

"Keby si nebol taký tvrdohlavý, už si to mohol mať za sebou." Zašomral Jake na jeho účet a pri tom mu niečo robil s tou nohou, ale nemohla som vidieť čo to je, pretože stál ku mne chrbtom a bránil mi vo výhľade.

"Ale čo? Žeby mal Matthew nejaké nervové zakončenia a aj jeho teda dokáže niečo bolieť?" Podvihla som obočie a prešla som bližšie. Zavrtela som hlavou keď sa mi ofina dostala do čela a všimla som si ako mi z nej odletelo pár kvapiek.

"Ty máš čo hovoriť." Zavrčal. "Aký bol kúpeľ?" Spýtal sa ma a škodoradostne sa usmial.

"Ale dobrý. Ak chceš, kľudne pôjdem okúpať aj teba, aby si si mohol užiť ten krásny pocit. Kľudne pôjdem aj po vodu ak to bude potrebné. Pre teba všetko, miláčik." Poslala som mu vzdušnú pusu. On len podvihol obočie a hľadel na mňa ako na blázna. Až do chvíle než sa mu tvár znovu zvraštila bolesťou a škaredo sa pozrel na Jakea.

"Už to bude!" Povedal Jake netrpezlivo a ešte čosi urobil, než sa dvihol a vzdychol si. "Tak, hotovo." Prehlásil a vzdialil sa do bezpečnej vzdialenosti pred Mattovým vražedným pohľadom. Avšak počula som z jeho pier aj tiché ďakujem.

Konečne som si mohla všimnúť čo mu vlastne Jake s tou nohou robil a zistila som, že mu tú ranu zašíval. Ani som sa nedivila, predsa len to bolo dosť veľké.

"Bolí to moc?" Spýtala som sa ho, ale teraz úprimne. Pohľad som pri tom mala upriamený na tú ranu a potom som stočila pohľad k jeho očiam.

"Ale kdeže. Veď ja som z cukru, mňa nič nebolí." Zavrčal a ja som si vzdychla.

"Prepáč, nikdy som nebola postrelená, tak som len chcela vedieť či to bolí moc. Prepáč, že sa vôbec zaujímam." Zamračila som sa a otočila som sa mu chrbtom na odchod. Radšej budem sedieť pri Bbq v bezvedomí, než pri tom hulvátovi. Furt iba šomre ako staré pivo. Kto to má akože počúvať?!

Šla som teda za Bbq, ale uprostred tohto procesu ma čosi zastavilo. Najskôr to bolo veľmi hlasné zavytie. Prekvapilo ma, že to znie tak blízko. Keď na malý moment nastalo ticho, chcela som sa opýtať, čo to bolo, ale divné dunenie a až moc hlučný šum listov ma prerušilo. Už teraz sa mi to nepáčilo, ale keď som zbadala Jakeov pohľad, keď odniekiaľ vybehol, stuhla mi krv v žilách.

"Čo je to?" Spýtala som sa ho, ale on mi neodpovedal. "Jake! Čo je to?!" Spýtala som sa už o čosi hlasnejšie a on sa na mňa konečne pozrel. Zakrútil hlavou a zmätene sa na mňa pozrel.

"Ja neviem." Povedal mi a znovu zakrútil hlavou. Vyzeral bezradne, ale to mi bolo teraz jedno. Dobehla som k najbližšiemu oknu a snažila som sa niečo vidieť, ale cez tie listy som videla akurát tak iba konáre, na ktorých tie listy rástli, inak nič. Vzdychla som si a buchla som päsťou do toho, čo bolo najbližšie, čiže do menšieho stolíka, ktorý si to ani nezaslúžil.

"Čo sa to robí?" Začula som Matta a tak som prešla k nemu a pokrčila som plecami.

"To by ste mali vedieť vy dvaja, vy tu predsa žijete už dlho." Povedala som a veľavravne som sa na nich pozrela.

"Bohužiaľ, alebo možno vďaka Bohu, sme sa s tvorom, ktorý by zodpovedal tejto veľkosti, čo sa týka dunenia jeho krokov, ešte nestretli. Musel prísť z hlbšej časti lesa a to oveľa hlbšej. Kam sme nikdy nechodili, pretože sme vedeli, že tam žijú obrovské tvory. Stačilo čítať niektoré tie knihy, čo tu ľudia majú. O niektorých veľkých tvoroch síce vieme, ale naživo sme sa so žiadnym nestretli, čiže netušíme čo to je zač. Hlavne keď ho ani nemôžeme vidieť." Hovoril mi ako na bežiacom páse Jake a ja som sa snažila spracovať čo mi práve povedal. Nakoniec som asi po minúte ticha len prikývla a pozrela som sa do okna. Tie zvuky už zneli oveľa bližšie, dokonca sa mi zdalo, že tie zvuky idú priamo spred dverí. Potom nastalo ticho. Nikto z nás sa ani nepohol. Všetci sme hľadeli do toho istého okna a ja som sa jemne prikrčila akoby som čakala, že tu vybuchne bomba.

Ozval sa šum listov a dreva čo sa láme. Domček sa jemne zatriasol a zachvel a mohla som vidieť ako niečo skutočne veľké a zrejme aj dosť silné práve prehryzlo konár pred oknom. Potom som zbadala ďalší pohyb niečoho, čo predtým dostalo ten konár a zrazu sa pred oknom zjavila veľká krvavočervená guľa s čiernym pásikom uprostred. Pripadalo mi to ako oko Saurona.

Vyzeralo to desivo a chvíľku nás to len pozorovalo, než to žmurklo a vzdialilo sa to. Potom som počula ďalšie pukanie dreva a čoskoro som videla ako mi strop padá na hlavu.