"Tváriš sa tu ako ti je hrozne ublížené, ale nerobíš nič pre to, aby to tak nebolo!" Hovoril mi nasrane Jake a ja som na neho len hľadela s vyvalenými očami. On sa mi prihovoril! Po tak dlhej dobe!
"Prestala som sa o to snažiť v momente, kedy som si uvedomila, že to je zbytočné a ty dáš aj tak vždy prednosť jej." Povedala som mu ešte v celku pokojne a posadila som sa. Nechcela som sa s ním hádať. On to však zrejme videl inak.
"A ako to môžeš vedieť? Čo keby som dal prednosť tebe?" Zamračil sa.
"Veď je to na tebe vidno. Ja som pre teba prestala existovať hneď ako si zbadal ten jej výstrih, ktorý ti tak ochotne pchá pod nos. Už pre teba existuje len ona a nikto iný!" Začala som sa dvíhať na nohy. Nechcela som sa na neho pozerať zdola a dávať mu tým pocit prevahy. Teraz keď som stála, boli sme rovnako vysoký a hneď som sa cítila lepšie.
"A ty zas vidíš len to čo vidieť chceš. Vidíš len to, že sa tu na mňa lepí, ale inak nič. Rovnako ako všetci ostatní, už ma to irituje ako ma tu všetci buzerujete." Rozhodil rukami.
"Ja nemôžem za to, že sa do toho začali starať už aj ostatní. Možno keby si nedával tak veľmi najavo to, ako si ňou posadnutý a ako veľmi ju miluješ, tak by to mali všetci v paži a táto hádka by sa ani neudiala. Mal by si si uvedomiť, že nie všetci tu sme zvedavý na tie vaše milostné romániky." Založila som si ruky na hrudi.
"Ja že ju milujem? To by som o tom hádam musel niečo vedieť, nemyslíš?" Pootvoril v hneve ústa.
Zaskočene som sa na neho pozrela. "To, že to nevieš ty ešte neznamená, že to nevieme my ostatní, čo sa na to musíme pozerať."
"Ty netušíš aké to je, keď niekoho milujem." Zavrčal. Znelo to takmer žalostne.
"Podľa mňa to nevieš ani ty sám, pretože si určite ešte nikdy nikoho skutočne nemiloval." Ani neviem ako mi to napadlo, ale pichlo ma z toho pri srdci. Tým pádom totižto nemiloval ani mňa.
A čo si si myslela?
"Ty nevieš vôbec nič." Precedil cez zuby, čo ma nasralo.
"Náhodou, viem toho dosť. Napríklad viem to, že toho k tebe cítim viac než by som vôbec chcela. A aj napriek tomu, že sa chováš ako totálny somár, všetky tie pocity sú viac ako pozitívne." Vychrlila som zo seba na jeden nádych a ešte som aj nohou dupla do zeme. Teraz som už znela ozaj nasrane.
A Jake len prekvapene stál a premýšľal, čo na to povedať, zatiaľ čo ja som si uvedomila, čo mu to vlastne hovorím.
"Mám to azda brať ako vyznanie lásky?" Spýtal sa ma zvedavo. Keď to podal takto, cítila som sa kvôli tomu ešte debilnejšie.
"Počuj, vieš, že sme si prešli dobrým aj zlým obdobím, ako starí manželia. Ale najviac si cením práve to, že sme ich prežili spolu, bez ohľadu na to, čo s nami všetkými bolo. Vždy si mi totižto dokázal dodať silu, ktorú som potrebovala." Začala som a miestami som mala chuť uhnúť pohľadom, ale vždy som zotrvala pri jeho očiach. "Neraz si mi zachránil život, za čo som ti nesmierne vďačná a neviem či ti to budem môcť vôbec niekedy vynahradiť." Pokračovala som a sledovala som ako jeho naštvaný výraz mäkne. "Strávili sme spolu dosť času, počas ktorého som mala možnosť zistiť, že by..." Zasekla som sa. Ozaj som mu to chcela povedať? Prestala som si byť istá sama sebou. Kolená sa mi roztriasli a iba zo sily vôle sa mi ešte nepodlomili. Začali ma páliť oči a v hrdle som mala sucho. Ja to nedokážem! Nedokážem mu to povedať.
"Že by čo?" Nabádal ma potichu, nežným hlasom, s úsmevom, ktorý bol ten najkrajší a ja som mala pocit, že by ma skutočne mohol niekedy milovať.
"Že by som chcela byť viac. Viac než len tvoja kamarátka." Priznala som a pocítila som ako mi jedna slza začala stekať po líci. Už nevládzem.
Sklonila som hlavu k zemi a padla som na kolená. Rukami som sa objala a potáčala som vzlyk.
"Niekde počas toho som si dokonca začala myslieť, že by si mohol cítiť to isté." Trhane som sa nadýchla.
"Ja..." Začal, ale dvihla som ruku aby som ho umlčala, čo aj zabralo.
"Avšak teraz, Jake..." Nadýchla som sa. "Teraz si to všetko zničil. Všetko pekné čo som si o tebe mohla kedy myslieť. Kedysi som si myslela, že za mnou raz príde princ na bielom koni a vezme si ma so sebou. Myslela som si, že by si to mohol byť ty. Ale zrejme som sa mýlila." Dosadla som na päty a hlavu som sklonila takmer až k zemi. Nemala som odvahu pozrieť mu do tváre. Bála som sa čo tam uvidím.
O chvíľu som počula potlesk. Dvihla som teda hlavu, aby som zistila kto to je aj napriek tomu, že som mala uslzenú tvár.
Stála tam Anabelle s pobaveným úsmevom. "Páni, bolo to skvelé predstavenie, čakala som toho od teba dosť málo. Ale teraz si ma prekvapila. Ozaj to stálo za to, gratulujem ti k looserke roka." Povedala a poslala mi vzdušný bozk, po ktorom sa ironicky usmiala. "Avšak. Nemôžeme sa tu zdržať dlhšie, s Jakeom máme iné veci na práci. Ale keď bude ďalšie predstavenie, kľudne zavolaj, rozhodne si to nechcem nechať ujsť." Žmurkla a odtiahla si Jakea do tmy.
Christina/Sky
Išla som ďalej a bolo mi jedno či ma tam niečo zožerie. Teraz mi bolo všetko jedno. Chcela som sa vrátiť domov a žiť si bezstarostný život. Ak som si niekedy myslela, že písomka z chémie bude moja smrť, rozhodne to ešte nebolo nič a nech toho učiva bolo akokoľvek veľa, nikdy to nebolo nič oproti životu na tejto priblbej planéte. O čo by bol môj život lepší, keby som sem nikdy neprišla?! I keď pravda je taká, že keby som sem nikdy neprišla, nikdy by som si neuvedomila aký bol môj život doteraz vlastne jednoduchý. Nemusela som bojovať o prežitie ako tu a taká ústna odpoveď z biológie je úplne primitívna.
"Teba do toho nič nie je." Začula som niečí hlas. Znelo to ako Anabelle a tak som neodolala pokušeniu a išla som za hlasom. Pritlačila som sa ku jednému stromu a vyzerala som spoza neho. Stála tam Anabelle a oproti nej stál Andrew. Ani jeden z nich sa netváril moc nadšene.
"Ide mi vlastne len o to, aby tie dve konečne dali pokoj." Pokračovala Anabelle a Andrew sa len viac zamračil.
"A ako to chceš docieliť?" Spýtal sa jej. Mne však bolo jasné, že sa jej to nepýtal kvôli tomu, aby jej pomohol, ale kvôli tomu, aby jej to vedel vyhovoriť, pretože jeho výraz hovoril za všetko.
"U jednej sa mi to už predsa podarilo. Síce nie úplne úspešne, ale myslím, že z časti sa mi to podarilo, keďže po sebe štekajú ako psi. Respektíve ona po ňom." Sebavedome sa usmiala. "No a tá druhá, tá ešte potrebuje popostrčiť, ale myslím, že už som blízko jej konca. Teraz sa však chcem zamerať na Matta, aby som mala istotu, že mu Sky už neodpustí." Dodala. V jej hlase bolo cítiť odpor a pohŕdanie, keď vyslovila moje meno.
Odstúpila som od stromu a chytila som sa za žalúdok. Začalo mi ho krútiť a mala som pocit, že budem zvracať. Odbehla som preto potichu inam, len aby ma nepočuli ak by som skutočne náhodou začala dáviť. Prudko som dýchala a snažila som sa udržať to v sebe.
Tak ona nás chce všetkých rozdeliť... A teraz sa má znovu nalepiť na Matta. To jej nedovolím! Aj keď som na neho naštvaná, nenechám ho znovu na starosť tým jej pazúrom!
Žalúdok sa mi pomaly uvoľňoval a ja som sa mohla normálne nadýchnuť. Pozrela som sa na zem. Drevo. Chceli ísť predsa s Jakeom na drevo.
Natiahla som sa pre jeden kus a takto som pokračovala až dokým som sa nedostala späť ku ohnisku.
"Tu máte to drevo."
YOU ARE READING
Zánik Civilizácie
Science Fiction"Ide o to, že ľudská civilizácia je už hrozne stará a niekto si myslí, že ľudská rasa je mladá, ale to je blbosť. Ľudia existujú už veľmi dlhú dobu, len nie na tejto planéte. Alebo teda nie iba na nej." "Čo to znamená?" "Znamená to to, že ľudia žil...
