Christina/Sky
Dva dni.
Už je to dva dni, čo som odišla. Samota ma zožierala zaživa a síce som mala spoločnosť Andrewa, ani ten nedokázal potlačiť to, ako veľmi mi chýbala Barbequ. Alebo Matt. Áno, hrozne ma nasral a aj sklamal. A možno to je celé moja chyba, pretože som si namýšľala niečo, čo nikdy nebolo možné a teraz pre to trpím. Úplne zbytočne.
"Christina! Poď! Nezastavuj sa!"
Načo je vlastne láska? Lepšia otázka je: Milovala som ho? Nebolo to iba chvíľkové poblúznenie? Možno som k nemu cítila iba prisilné sympatie. Toľko snov sa mi s ním snívalo. Asi päť? Alebo šesť... Na tom nezáleží. Ani v jednom z tých snov nebol taký ako v realite. Ale čo bolo lepšie? Sny alebo realita?
"No tak! Prosíím..."
Jeho úsmev. Ten jednoduchý pohyb, ktorý každý vykonáva každý deň aspoň raz. Či už na niekoho adresu alebo na niekoho slovách. A možno len preto, že si niekto trochu moc vypil a teda mu bolo veselo. Ale ten jeho úsmev... To je čosi celkom iné...
"Nevzdávaj sa!"
Dotyky. Vždy keď ma chytil za ruku, cítila som triašku. Keď ma učil vrhať nožmi. Príde mi to akoby to bolo pred dávnymi rokmi. Akoby sa to nikdy ani nestalo a bol to len sen, len moja fantázia. Nič z toho nebolo skutočné...
"Christina, prosím!"
Hlas, ktorým sa mi prihováral. Vedel byť nežný ako jarný vánok, ale zároveň aj ostrý. Bolo to ako pohladenie, na ktoré sa čaká celý život. Dokáže spríjemniť deň, rovnako ako ho dokáže pokaziť jediným slovom.
"Neopúšťaj ma!"
Slová. Niekedy dokážu ublížiť viac ako skutky. Ale slová od neho... Tá irónia, ktorou bolo nasiaknuté každé jedno slovíčko... Každá veta. A predsa boli tie slová jedinečné, aké nedokázal vymyslieť a povedať nikto iný, než on. Len on...
"Ty to zvládneš!"
Pery. Dokonalé ako on celý. Možno úzke, ale aj tak pôsobili jemne. Dotknúť sa ich musí byť božský pocit. Cítiť ich chuť a hebkosť. Vedieť či sú také nebezpečné ako dokážu byť slová, ktoré pomedzi ne prenikajú. Tie dokonalé dva polmesiačiky určite nemôžu ublížiť. Všetku bolesť som si len vymyslela.
"Ja ti verím."
Oči, tak krásne a hlboké. Dá sa v nich stratiť v jedinom pohľade do toho množstva hnedej. Ako more čokolády. Dokážu sa smiať, ale určite aj plakať. Dokážu vrhať blesky. Dokážu... Ach, keby som tak mohla vedieť čo všetko dokážu... Dokážu ma zmiasť, akoby mi niekto vymazal pamäť a ja neviem prísť ani na svoje meno.
"Prosím."
Ale toto nemohli byť len moje predstavy. Takéto niečo by som nedokázala vymyslieť. Bolo by to nad moje sily. Ani moja predstavivosť predsa nie je tak vyvinutá, aby dokázala splodiť niečo také. Musí to byť realita. Ale potom prečo som tu teraz sama? Prečo tu nie je so mnou? Kde je? Čo robí? Ako sa má? Chýba mi...
"Sky..."
Prečo nie je v mojich predstavách sám? Prečo tam je s nejakou babou? Ja to nie som... Kto to je? Kto mi ho vzal? Ukradol... Prečo by to niekto robil? Kto sa opovážil?!
"Nieee..."
Mala vlasy sfarbené do červena a oči takmer čierne. Tváričku mala ako princezná a nalíčená bola ako ruská matrioška. Mala dokonalú postavu, o ktorej sníva každá. Dlhé štíhle nohy, útly pás a výstrih, v ktorom sa dokáže stratiť aj vojnová loď. To ona mi ho vzala. Ona mi ho ukradla! A on sa nechal...
ESTÁS LEYENDO
Zánik Civilizácie
Ciencia Ficción"Ide o to, že ľudská civilizácia je už hrozne stará a niekto si myslí, že ľudská rasa je mladá, ale to je blbosť. Ľudia existujú už veľmi dlhú dobu, len nie na tejto planéte. Alebo teda nie iba na nej." "Čo to znamená?" "Znamená to to, že ľudia žil...
