Zánik Civilizácie

39. Kapitola - Balungovia

Prebehlo pár sekúnd kým som si prišla na meno. Prudko a trhane som sa nadýchla a chcela som sa aj tak rozbehnúť ku tomu bahnu a proste toho Lora odtiaľ vyhrabať, ale Matt ma stále nechcel pustiť. A na druhú stranu, konečne som zbadala čo bol dôvod nášho náhleho úniku.

Boli ešte dosť ďaleko, nejakých 50 metrov, ale už teraz som videla, že sú ako ľudia. Ale neboli to taký, ako sú tí, čo sú nakazení vírusom. Títo sa pohybovali inak. Viac nemotorne, akoby mali každou chvíľou padnúť na zem, ale nejakým zázrakom sa udržali na nohách a pokračujú ďalej, smerom ku nám. Síce sa zdalo, že idú pomaly, prichádzali ku nám v celku rýchlo. Alebo možno bežali.

Čím boli bližšie, tým viac som dokázala rozoznať ich rozdielnosť od normálnych ľudí. Títo pripomínali zombie ešte viac. A to je už čo povedať. Oblečenie nemali žiadne a boli vychudnutý na kosť. Mali bezduchý výraz a nemali oči, iba diery v hlave. Ústa mali skrivené do divných úškľabkov a trčali im z nich divné zuby. Na rukách mali dlhé prsty, zakončené pazúrmi. Prišlo mi to ako z hororu. Telo mali pokryté kožou ako my, ale žiaden z nich nemal medzi nohami nič. Nie, že by som sa im pozerala medzi nohy, ale to by som si snáď všimla, keby sa im tam čosi hompáľalo. Ženy tam totižto neboli žiadne, keďže nemali vypuklé hrudníky. Alebo možno aj boli, len akurát neviem ako sa to u nich posudzuje. Koniec koncov, mohli by byť kľudne aj obojpohlavní.

"Pokoj. To sú Balungovia. Nemôžu výjsť mimo močiar. Zabilo by ich to." Povedal nám Jake, ale aj tak sme všetci o krok ustúpili. Aj ja s Mattom a aj Loro, na ktorom ešte stále sedel Jake s Bbq. Ten Loro vyzeral, že ho smrť jeho kamaráta veľmi vzala. Mal sklonenú hlavu a celý sa triasol.

Neviem prečo sme proste neodišli. Veď keď nás tí Balungovia nemôžu chytiť, mohli sme pokračovať v ceste. Ale mala som divný pocit v žalúdku. Začínala som si myslieť, že ten orgán myslí sám za seba. Veď hladná by som byť nemala, nie je to tak dávno, čo sme jedli. O čo mu teda ide?!

Dvihla som sa zo zeme aj s Mattowou pomocou, pretože on sa už medzitým postavil.

Naposledy som sa pozrela na močiar a trochu ma naplašilo, keď som ucítila ako sa mi niečo obtrelo o nohu. Zistila som však, že to je len Voldemort. Smutne som sa na neho usmiala a pohladila som ho. Potom sme sa všetci otočili a vydali sme sa smerom do lesa. Vyzeral trochu desivo, ale snažila som sa tú skrytú hrozbu nevnímať a miesto toho som odhodlane vykročila vpred.

Zastavila som sa v momente, keď som za nami začula erdžanie. Prudko som sa otočila a na perách sa mi vyčaril úsmev.

On žije! Bol síce celý od blata, ale bol to on.

Rozbehla som sa k nemu a teraz mi v tom už nikto nebránil. Potreboval pomoc. Snažil sa vyškriabať von, ale šmýkalo sa mu. Vyzeralo to dosť podobne ako vtedy, keď sa prepadával dolu. Ale teraz bolo vidieť, že stúpa hore.

Potreboval len trochu pomôcť. Potlačiť alebo potiahnuť. Nechápala som tomu, ako je možné, že to prežil a naviac, že sa odtiaľ dokázal dostať.

Všimla som si jednu dôležitú vec, ktorá by nemala ujsť našej pozornosti. Rukou som siahla pre nôž a pripravila som sa na útok. Vôbec netuším ako to bude prebiehať, ale to sa vstrebe.

"Sky! Čakaj!" Kričal za mnou niekto, ale moc som to nevnímala a proste som vbehla do močiara. Vyhla som sa tomu jazierku a síce som mala pocit, že ma zem ťahá dolu, pri pohľade na svoje nohy som mala istotu, že sa to v skutočnosti nedeje. Loro, teraz už za mnou, sa stále snažil dostať sa von. Nakoniec to možno zvládne aj sám. Ale rozhodne by to nebolo dostatočne rýchlo na to, aby sa k nemu medzitým nedostali Balungovia.

"Vydrž." Povedal ktosi blízko mňa. "Pomôžem ti." Povedal mi prekvapivo Jake a postavil sa ku mne. Neotáčala som sa, ale predpokladala som, že Matt s Bbq pomáhajú Lorovi von z bahna. Netušila som ako, ale to som nemala čas vnímať.

Dala som nohy trochu viac od seba, aby som mala istejšiu rovnováhu. Prikrčila som sa a s nožom v ruke som sa vrhla na prvého, ktorý sa k nám priblížil. Zo začiatku som sa bála, ale keď som zistila, že zložiť ho nie je také zložité, už som sa ich tak nebála. Ale tie ich pazúre boli skutočne nechutné a desivé. Ani som nechcela vedieť čo by mi s nimi dokázal urobiť. Vyhýbala som sa im jedna radosť a netušila som ako dlho tu s Jakeom sme, ale dosť ma vydesilo, keď ma niečo začalo ťahať dozadu. Zvýskla som, ale bol to len Jake. Ťahal ma preč z močiara. Už sme nemuseli bojovať, Loro už bol vonku a teraz bola rada na nás. Bolo to síce tesné, podarilo sa nám vykĺznuť. Zaujímavé mi však prišlo to, že keď sme už boli vonku a Balungovia bežali za nami, na konci močiara akoby uťal a oni sa zastavili. Ďalej neurobili ani krok, len divne zachrčali a smutne na nás hľadeli. Až teraz, keď boli všetci pohromade som mohla vidieť, že je ich tu celá armáda a nie len zopár, ako sa na začiatku javilo.

Otočila som sa im chrbtom a odložila som špinavý nôž. Umyť ho môžem aj neskôr, sama som predsa celá od blata.

Pohľad mi skĺzol na hnedú, skoro až čiernu kôpku na zemi. Bol to totálne zablatený Loro, ktorý tam len ležal a celý sa triasol. Čo sme mu to len urobili?!

Loro, na ktorom bola predtým Bbq s Jakeom, sa postavil nad neho. Vyzeralo to akoby mu vyjadroval sústrasť. On však robil niečo iné. Keď som sa prizrela bližšie, mohla som vidieť ako mu tečú slzy, ktoré dopadajú na Lora na zemi. Ten sa po chvíli prestal triasť a postavil sa na nohy. Oklepal sa, ale od blata mu to aj tak nepomohlo. Zaerdžal a sklonil sa pred druhým. Zrejme mu vyjadroval vďaku alebo čo. Ten doňho len štuchol nosom a keď sa vystrel, pobrali sa spolu kamsi do lesa.

"Kam idú?" Spýtala sa Barbequ.

"Snáď si nečakala, že pôjdu celú cestu s nami. Sú to divé zvieratá, to, že nás previezli močiarom ešte neznamená, že nás ponesú celú cestu." Odpovedal jej Matt a posmešne sa usmial. Barbequ sa len zamračila.

"Ja... Radšej nič." Zavrtela hlavou.

"Dobre. Poďme. Skôr než si tí Balungovia rozmyslia možnosť neopustiť močiar." Povedala som a hrnula som sa ako prvá do lesa. Dúfala som, že to tí Lorovia zvládnu.

"Chcela by som moc, ak by som chcela aspoň nejaký potok, kde by sa dalo umyť?" Spýtala sa Bbq a ja som sa ku nej otočila. Aj ona už teraz vyzerala akoby si na chvíľu myslela, že je prasa a vyváľala sa v blate, ale aspoň to nemala vo vlasoch.

Veľavravne som sa na ňu pozrela. "Ty máš čo hovoriť. Pozri sa na mňa. Takýto krásny bahenný účes by mi nedokázal urobiť len tak hocikto." Pohodila som hlavou. Už by som sa svojich vlasov bála aj dotknúť. Niečo ma uhryzne alebo čo... som sa skoro divila, že po mne ešte nevrčia.

"Tak ale no. Som to myslela tak, že by sme sa umyli všetci." Pretočila očami.

"A naraz?" Spýtal sa jej Jake provokačne a nad týmto som zas pretočila očami ja.

"Nemôžete si to nechať na neskôr? Síce mám skoro prázdny žalúdok, ale určite by sa tam našlo niečo, čo by s radosťou chcelo ísť von tade, kade to tam prišlo." Povedala som im a zatvárila som sa akoby som mala každou chvíľou dáviť. Matt sa tváril dosť obdobne, ale nič k tomu nepovedal.

"Podľa mňa len závidíš." Povedal mi Jake a ja som nadvihla obočie.

"Aha. A smiem vedieť čo by som mala podľa teba závidieť?" Spýtala som sa a prestúpila som z nohy na nohu.

"No predsa.." začal, ale nenechala som ho dopovedať. Už len podľa jeho výrazu som si bola istá tým, že to bude niečo o ňom.

"Nie, nepokračuj. Nechcem to vedieť." Zavrtela som hlavou a otočila som sa im chrbtom. Potom som vykročila vpred. Nevedela som čo presne mám hľadať, ale zrejme niečo, kde si budeme môcť odpočinúť, najesť sa a umyť. Potom budeme môcť pokračovať.

Cesta bola trochu náročná kvôli hustému porastu, ale dalo sa to zvládnuť. Koleno ma síce štípalo, ale dalo sa to prežiť. A to aj napriek tomu, že sa mi Voldemort plietol pod nohy. Obehal si nás takto všetkých, ale pozornosť mu venoval iba Matt, ktorý dvihol zo zeme palicu a tú mu hádzal. Voldemort mu ju samozrejme, nosil a tešil sa z toho, že mu konečne niekto venuje pozornosť. A Matt tiež vyzeral, že je z toho rád.

Znovu hodil palicu a síce sme chvíľu čakali kým ju Voldemort donesie, o pár sekúnd sa vrátil a kvapkala z neho voda.

"Voldemort? Kde si bol?" Spýtal sa ho Matt. Pes sa rozbehol tam odkiaľ prišiel a my všetci sme šli ako husičky v rade za ním, len aby sa nám nestratil. Potom sme zistili, že miesto kam nás Voldemort vzal je úplne dokonalé.