Zánik Civilizácie

7. Kapitola - Manželia

Christina/Sky

Okrem čiernej tmy som nevidela už nič. Bolo to dosť deprimujúce. Celým telom mi pulzovala ostrá bolesť, ktorá sa najviac hromadila práve v krku. Žeby mi niekto odťal hlavu, ktorá si to odmieta priznať a preto stále dokážem rozmýšľať? Nie, to je predsa blbosť.

Pomaly som cítila, že bolesť snáď aj ustupuje, ale stále to bolo na gilotínu, takže som ani len neuvažovala nad tým, že by som sa mala prebrať zo svojho zrejme bezvedomia. Nech ma vonku žerú aj draci, je mi to už všetko jedno. Hlavne aby tá bolesť už konečne prestala.

"Barbequ?" Vyletelo zo mňa takmer nedobrovoľne, keďže sa niečo neznáme rozhodlo, že je načase sa prebrať a ja som pomaly začala otvárať oči a vidieť rozmazane svet pred sebou. Netušila som kde to som ani čo sa vlastne stalo, pretože myšlienky som mala dosť zahmlené a teda som si ako posledné pamätala, že sme pred niečím utekali lesom a netušila som pred čím.

Ucítila som na krku niečo teplé, ale ruka ma neposlúchala, keď som ju chcela dvihnúť aby som zistila čo to je.

Zažmurkala som aby som zaostrila a všimla som si ako na mňa Bbq skoro zazerá.

"Ty si taká sprostá! To ti je vtipné, robiť si zo mňa takto srandu? Chceš aby som skončila na liečení?!" Vyčítala mi a ja som sa mala chuť zasmiať, ale keďže som poriadne nevedela čo sa robí, len som sa jemne zamračila. Skôr než by som sa stihla niečo opýtať, už ma držala vo svojom náručí a mne nezostávalo iné, len sa snažiť držať pokope a nevrčať od bolesti.

"Čo sa stalo?" Spýtala som sa už o čosi zrozumiteľnejšie a Bbq ma položila nazad na posteľ. Pozrela na môj krk a niečo mi naň priložila.

Konečne som mohla pohnúť rukou a najprv som prsty len priložila na látku, než som ju trochu dala dolu a prsty som si priložila k tomu miestu.

"Nechytaj si to!" Karhala ma ako mama a capla mi po ruke. Potom mi tam znovu dala tú handričku a ja som sa pozrela na svoje prsty od krvi. Dalo sa to čakať, ale bolo mi to divné.

"Už mi konečne povieš čo sa stalo?" Spýtala som sa jej a svojou rukou som nahradila tú jej v držaní handričky na mojom krku. Nadvihla som sa na druhej ruke a rozhliadla som sa. Kde to sme?

"Ty si nič nepamätáš?" Spýtala sa prekvapene a ja som len zakrútila hlavou. "A čo si pamätáš ako posledné?" Spýtala sa.

"Noo... to, že sme lesom utekali pred niečím. A ďalej... vybehli sme z lesa a... neviem."

"Uf, takže... dali sme si tie séra a ty si potom odpadla. Samozrejme, začala som tam histerčiť a nevedela som ako ťa prebrať..." Rozhovorila sa a ako rozhadzovala rukami, začala som sa báť, že mi jednu strelí.

"Počkaj. Skús stručnejšie, prosím." Požiadala som ju, zatiaľ čo som sa snažila posadiť, ale nebolo to jednoduché, pretože sa mi začala točiť hlava a keby som sa jednou rukou nepodopierala, už by som zase ležala.

"Uhm, dobre, takže vlastne potom prišli taký dvaja chalani, jeden blondiak a druhý taký tmavovlasý s vlasmi po tato," ukázala si na ramená a ja ako zvyčajne som mala chuť sa zasmiať nad slovným spojením 'po tato'.

"Stručne!" Pripomenula som jej a ona sa na chvíľku zasekla, než pokračovala.

"Proste tam prišli dvaja chalani, hovorili niečo o tom, že nám chcú len pomôcť a vziať nás do bezpečia, pretože v noci to vonku nie je bezpečné a vzali nás sem." Rozhodila rukami a ja som sa ešte raz poobzerala.

"Aha, tak vďaka, no." Zamumlala som a zvesila som nohy z postele. Takže posadiť som sa dokázala. Ale postaviť sa som si ešte netrúfala. "A kto oni vlastne sú?" Pozrela som sa na ňu.

"To neviem, ešte sme sa o tom nebavili, pretože mňa zaujímal tvoj stav a obaja boli taký... divní. Jeden hovoril minimálne a ten druhý síce odpovedal, ale nakoniec mi to ešte aj vyčítal, že sa furt na niečo pýtam, tak som srala na nich." Pokrčila plecami. To nemyslí vážne! Tak ona nás nechá odvliecť niekam dvomi neznámimy chalanmi?! A čo ak sú nakazení?! V takom prípade je po nás! 

"A kde sú teraz?" Nadvihla som obočie a snažila som sa pôsobiť uvoľnene v rámci možností. Možno by sa nám mohlo podariť ujsť.

"Boli vonku na tej... terase, povedzme. Sme vlastne v domčeku na strome." Osvetlila mi situáciu zas o čosi viac a ja som sa zatvárila dosť prekvapene. Kdeže to sme?

"V domčeku na strome?" Akože vážne? Ani som tomu nechcela veriť, ale pochybovala som o tom, že si zo mňa robí srandu, takže som sa s tým nejako zmierila a odolala som pokušeniu bežať ku oknu a presvedčiť sa o tom na vlastné oči. "Ale... prečo na strome?" Nechápala som.

"A čo ja viem? Na to som sa ich nepýtala." Povedala a znovu rozhodila rukami.

"Dobre, dobre." Povedala som a pozrela som sa na svoje nohy. Možno by som sa už mohla aj postaviť...

"Ako sa vlastne cítiš?" Spýtala sa ma a ja som nad tým musela chvíľku premýšľať.

"Po pravde... já ti nevím Karle." Povedala som a pokrčila som ramenami.

"Milujem slovo neviem." Povedala ironicky a zahľadela sa ku dverám. Nasledovala som teda jej pohľad a všimla som si ako tam stojí nejaký chalan. Už teraz som vedela, že je vyšší než ja, možno by mohol byť vysoký ako Bbq a mal blonďaté vlasy. Oblek mal rovnaký ako my dve, ale čierny, len akurát, že mu na ňom bolo vidieť niečo, čo tam zrejme byť nemalo. Možno krv?

Hľadel na nás svojimi hnedozelenými očami a ruky mal založené na hrudi. Pomaly ku nám vykročil a potom sa ramenom oprel o stenu. Ja by som tej stene neverila, že to vydrží, ale on zrejme hej.

"Hovoril som, že sa čoskoro preberie." Usmial sa.

"Kto vlastne si?" Spýtala som sa ho podozrievavo.

"Volám sa Jacob, ale stačí Jake. A vy?" Predstavil sa.

"Ja som Barbora, ale inak som Barbequ. To je Christina, ale stačí Sky." Kývla hlavou ku mne. A moje rodné číslo mu náhodou povedať nechce?! "A kde máš kamaráta?" Spýtala sa Bbq.

"Matthew? Išiel pre jednu vec. Čoskoro príde. Chýba ti?" Spýtal sa jej zvedavo a uštipačne sa usmial.

"Nech sa volá aj Serafín Dúha, ale je mi to divné. Žeby manželská hádka?" Spýtala sa ho rovnakým štýlom ako on jej predtým a ja som sa skoro začala smiať. Ako starí manželia.

"Žiarlila by si keby hej?" Podvihol obočie.

"Ja? Nie, nemám na čo." Pokrčila plecami. Všimla som si, že jej už chcel opäť niečo povedať, ale ja som ich prerušila tým, že som sa proste postavila a neriešila som svoju rovnováhu. Rovno som vykročila ďalej bez nejakej pauzi a šla som ku dverám.

"Kam ideš?" Zastavil ma ten chalan, no vlastne Matt či boháá, Jake a to tým, že mi položil ruku na rameno, keď som šla okolo.

"Idem si po ruksak. Stratila som ho niekde tam v lese a proste ho musím nájsť." Ani som poriadne nevedela čo v ňom je, ale určite v ňom bolo aj čosi dôležité. Nedala som mu príležitosť odpovedať, vytrhla som sa mu preto zo zovretia jeho prstov a šla som proste ku dverám. Chcela som ich otvoriť, ale oni sa otvorili samé a v mojom zornom poli sa objavila niečia hruď. Baba to zrejme nebude, keďže bola plochá ako doska na žehlenie, ale keď som išla pohľadom vyššie, zmiatli ma dlhšie hnedé vlasy, ktoré tomu chalanovi splývali až po plecia. Zhora na mňa hľadel pár tmavohnedých, skoro až čiernych očí, vsadených ako dve čierne obsidiány do úzkej tváre s ostro rezanými črtami. Urobila som pár krokov vzad, pretože som najprv nechcela veriť, že by to mohol byť on. Uvedomila som si však to, že to musí byť on. Avšak spomenula som si na svoj sen, kedy mi do krku vrazil skalpel a cúvla som ešte viac až som chrbtom vrazila do niekoho ďalšieho. To som sa prudko otočila a urobila krok nazad, aby som neprišla o rovnováhu a zistila som, že to bol... uhm, Jake.

"Toto je Matt." Predstavil mi ho s úsmevom a ja som sa znovu otočila ku svojmu snu a nočnej more zároveň. Ale ako...?