Zánik Civilizácie

31. Kapitola - Jedlooo

"Aha." Vyšlo zo mňa. "A to akože potrebuješ k tomu čo? Papier podpísaný panenskou krvou mojej matky či čo?" Nechápavo som na neho pozrela.

"Nie, to nie. A naviac, na papieri sú to len slová, ktoré nič neznamenajú. A taktiež, zohnať panenskú krv tvojej matky by muselo byť obzvlášť obtiažne, nezdá sa ti?" Spýtal sa ma a skúmavo si ma prešiel pohľadom od hlavy až po päty.

"Fajn. Ako myslíš." Zavrčala som. Keď chce byť urazený, nech je. Ja sa mu vtierať nebudem, rovnako ako nemám v záujme sa mu tu predvádzať a dokazovať tým, že sa o seba viem postarať. Veď keď sa odfučí, on sám príde. A keď nie, svet sa nezrúti.

Vzdialila som sa od neho a prešla som ku oknu. Vyzeralo to tak, že čoskoro sa začne stmievať. To som v tom tuneli bola až tak dlho? Čo už. Ale kde je Barbequ s Jacobom?

"Kde je zvyšok?" Spýtala som sa ho cez rameno.

"Neviem. Asi ešte vonku." Pokrčil plecami. Okej, zrejme sa presunul do módu, kedy ho netrápi nič a nikto iný, než on sám.

Znovu som sa zahľadela z okna a prezerala som si okolie, keď som ich zbadala ako si vykračujú k domu.

Počkala som tú chvíľu kým prišli a zatvorili za sebou dvere. Ja som medzitým prešla ku stene, kde bolo to šťukátko na svetlo a urobila som šťuk. Rozhliadla som sa keď sa v miestnosti rozsvietila lampa. To je dobré znamenie. Síce netuším ako sa na tomto mieste zobrala elektrina, ale nesťažovala som sa. Aspoň tu nebudeme v noci po tme.

"Tak vidíš, Jake. Nebude sa ti tu spať lepšie ako na tom útese?" Podpichoval ho Matt. "Ako som si to tu tak zbežne prezrel, našiel som tu aj postele. A myslím, že v chladničke je jedlo." Ukázal Matt kamsi za seba do domu.

"A ako môžeš vedieť, že to jedlo je aj dobré?" Spochybňoval to Jake.

"Pretože ako vidíš, elektrina ide a tá chladnička bola v zásuvke. Takže to chladí aj napriek tomu, že tu dosť očividne nikto nie je a dosť dlhú dobu ani nebol. A jedlo tu predsa vydrží dlho aspoň teda pokiaľ ho neotvoríš, to by si mal vedieť." Žmurkol Matt a zvrtol sa na päte. Predpokladala som, že smeruje ku tej chladničke.

Šli sme všetci za ním a našli sme ho skutočne pri chladničke, ako do nej pozerá. "Čo si našiel?" Spýtala som sa ho, pretože podľa jeho výrazu to vôbec nebolo zlé.

"Predtým som to tak neprezeral, ale keď sa na to teraz tak dívam..." Vetu nedokončil a len sa usmial. "Dali by sa z toho spraviť kráľovské hody!" Zaškeril sa.

Nahrnuli sme sa ku tým dvierkam aj my a nazreli sme dnu. Ako som zbadala všetko to jedlo, zacítila som ako mi zaškvŕkalo v žalúdku. Síce sme jedli asi pred dvoma hodinami, keď sme boli na ceste, rovnako ako vtedy, keď sme vyrážali, ale teraz som cítila, že sa potrebujem skutočne najesť a to priam do prasknutia. Schválne som sa pozrela na Barbequ, ktorá vyzerala akoby videla samotného Boha. Zrejme si už pohľadom vyberala čo všetko zje a čo nám nechá. A možno to zje všetko sama a my si budeme musieť stačiť len s omrvinkami... Ale nie, to by som jej nedovolila, nie teraz.

"Tak poďme jesť!" Zvolal nadšene Jake.

~~~

Zhruba hodinu trvalo kým sme si každý našli to svoje, prípadne sa povadili medzi sebou, kto čo bude mať, pretože keď sa našlo niečo, čo chceli dvaja a tá vec bola len jedna, tak z toho bola päťminútová slovná prestrelka, než to nakoniec rozsúdil niekto tretí tým, že sa budú musieť podeliť.

Každý skončil s tým, čo ho dokázalo uspokojiť a ja som skončila tiež spokojná. Rozhodne to bolo lepšie, než tie sendviče, ktoré sme mali po ceste. Tieto chutili viac čerstvo a mali sme viac možností na výber s čím ich budeme jesť, takže to bolo o to lepšie.

"Okej ľudia, ja som mŕtva. Idem spať." Zahlásila som, keď som dojedla posledný kúsok. Predsa len som bola desne unavená, keďže som predošlú noc vôbec nespala. Udivuje ma, že som to zvládla vydržať až doteraz. "Kde že sú to tie postele?" Pozrela som na Matta.

"Pôjdeš rovno a do tých dverí, čo sú na konci." Ukázal mi na chodbu. Tak som prikývla, zamumlala som niečo, čo mohlo byť aj ďakujem a vyrazila som po chodbe k tým dverám. Siahla som po kľučke a otvorila som. Kľučka mi síce zostala v ruke, ale to som neriešila, proste som ju len položila na skrinku pri dverách a zľakla som sa, keď kľučka padla na zem.

Aha. Tá skrinka bola trochu ďalej, než som predpokladala.

Z tej únavy som si pripadala akoby ma niekto švacol lopatou, takže niet sa čo diviť.

Prešla som ku prvej posteli, ktorá mi prišla do rany a rozvalila som sa cez ňu. Bola v celku mäkká, čo ma potešilo a teda som do nej zapadla akoby bola postavená priamo pre mňa a zaspala som ani neviem ako.

~~~

Zobudila som sa na to ako mi do očí svieti slnko. Bolo to dosť nepríjemné a mala som chuť vraždiť. Netušila som koľko je hodín, ale radšej som to vedieť nechcela. Trochu som sa posunula, ale to slnko mi do očí pleštilo aj tak. Dvihla som hlavu aby som zistila či mám šancu sa tomu slnku vyhnúť, ale zistila som, že je to zbytočné, pretože celá posteľ bola zaliata svetlom. Vzdychla som si, dvihla som sa na nohy a prešla som ku druhej posteli ktorá tam bola. Boli tam totižto dve.

Zvalila som sa na tú posteľ ani som nehľadela či na nej niekto spí. Stačilo mi to, že na ňu nepleští slnko tak ako na moju. Keď som ale začula krik a prudké pohyby, uskočila som a padla som na zadok na zem. Super.

Zamračila som sa na posteľ a pohľadom som zavraždila Barbequ, ktorá sa vymotala spod paplóna.

"Prečo si na mňa ľaháš?" Spýtala sa ma rozospato.

"Pretože som nevedela, že si tu." Zašomrala som a dvihla som sa. Barbequ sa zvalila do postele. "No nie, žiadne vyspávanie!" Drgla som do nej a vzala som jej perinu. Len sa zamrvila a posadila sa.

"Toto mi nemôžeš urobiť!" Skučala, ale ja som nekompromisne pokrútia hlavou a hodila som paplón na moju posteľ.

"Tak vstávaj." Kývla som hlavou.

~~~

"Netuším čo to je, ale vyzerá to tu úplne inak, než tá horná časť domu." Hovorila som, keď som chalanov a Barbequ viedla dolu do pivnice. Tentoraz sme si nesvietili baterkami, ale našli sme vypínač na svetlo a aj v tejto časti to išlo a celá miestnosť sa rozsvietila. Usmiala som sa. Bolo to ešte väčšie, než som si pamätala, ale to nebolo podstatné.

"Ale predtým, než to tu začnete prechádzať, som zvedavá na tieto dvere." Ukázala som na ne. Boli to tie, ktoré tam prekvapivo boli aj včera, len som im nevenovala toľko pozornosti. Ale teraz som už bola zvedavá čo ja za nimi a teda som prešla ku nim síce nemali kľučku, dali sa otvoriť jednoduchým zatlačením. Nebolo tam svetlo, len tma. Zažmúrila som do nej a snažila som sa na stene nahmatať ten spínač, ale skôr, než sa mi taká sranda podarila, do uší sa mi doniesol veľmi nepríjemný zvuk, z ktorého by sa mi krvi nikto nedorezal.