Christina/Sky
Netušila som ako dlho som padala, ale pri dopade to ani tak moc nebolelo. Nevedela som prečo to tak bolo, ale myslím, že som ani nechcela vedieť na čom som pristála. Bolo to proste mäkké ako vata, čiže možno to bol mach alebo čo, pretože pochybujem, že by tu niekto rozhadzoval vatu. Obzvlášť ak to mala byť pasca. Kto by už len do pasce dával mäkkú výstelku aby sa pri dopade obeť nezranila?
Bola tu v celku tma a keď som sa pozrela nad seba, nevedela som ani len odhadnúť ako ďaleko môže byť ten otvor. Videla som ho, to je jasné, ale bol dosť ďaleko. Pripadala som si ako na dne studne.
Sedela som na zadku, tak ako som aj dopadla a žmúrila som do tmy. Nakoniec som to vzdala a vytiahla som si z ruksaka baterku, pretože bez nej si poriadne nedovidím ani na špičku nosa. Keď som ju rozsvietila, lepšie som sa poobzerala a zistila som, že je to tu dosť veľké. Kľudne by sa sem ku mne zmestilo ešte ďalších desať ľudí a netlačili by sme sa.
Zvrtla som sa na druhú stranu aby som si posvietila aj tam a všimla som si, že tam je tunel. Nebol už až taký veľký, ale bol dosť veľký na to aby som sa do neho zmestila bez obáv o to, že sa tam nezmestím.
Posvietila som si na steny, pretože som sa chcela uistiť, že odtiaľto nevedie aj iná cesta, ale všade boli buď korene rastlín alebo rastliny samotné. Boli tu aj pavučiny, čo ma znechutilo. Všimla som si však aj jednu veľmi dôležitú vec. V jednej časti tých stien boli do hliny pripevnené kovové rúčky ako na rebríku. Usmiala som sa a hneď som išla ku nim. Chytila som do ruky prvú a trochu som ňou pomykala aby som zistila aká je pevná. Držala a tak som chytila ďalšiu. Aj tá držala. Takto som postupovala ďalej a každú rúčku nad sebou som vopred skontrolovala, než som sa jej pevne chytila a postúpila ďalej.
Už som bola možno v tretine, keď rúčky skončili. Svietila som aj všade naokolo, aby som zistila či náhodou nezačnú ďalšie o kus ďalej, ale nič také som nenašla. Posvietila som si teda nahor, aby som zistila ako to je ešte ďaleko a v skutku, bolo to dosť. Nevedela som či mám začať plakať alebo čo... Nesmela som však zabúdať na ten tunel. Nech viedol kamkoľvek, kľudne aj do spálne Satana, musím ho skúsiť. Len aby to nebola slepá ulička!
Zliezla som teda dolu a posvietila som si do tunela. Nič zvláštne som tam nevidela, ale pre istotu som si vzala do ruky jeden nôž. Ak po mne niečo skočí, budem aspoň trochu ozbrojená a pripravená brániť sa. Napríklad nejaký obrovský krtko alebo dážďovka.
Vykročila som do tunela a oči som mala na stopkách. Netuším ako dlho som kráčala, ale ono to išlo stále iba rovno, žiadne zatáčky tu neboli ani nijaké iné odbočky. Po istej dobe sa však tunel zmenšil a to natoľko, že som sa musela plaziť po zemi. Bolo to trochu náročné, vzhľadom ku priestoru, ktorý som mohla využiť, ale všimla som si, že povrch sa zmenil. Už to nebola hlina, ale niečo, čo vyzeralo ako šachta. Začalo to stúpať hore a síce sa mi trochu šmýkalo, podarilo sa mi vyštverať sa hore, kde to znovu pokračovalo rovno. Tentoraz už som ale mohla chodiť normálne a nie sa plaziť. Bol tu síce znížený strop, ale dalo sa to zvládnuť a pokračovala som teda v ceste, ktorá opäť začala stúpať. Vyzeralo to, že v tej zemi je niečo, čo pripomínalo schody, ale boli dosť úzke a malé. Brala som ich teda viac naraz, kľudne aj tri či štyri.
O pár minút sa predo mnou objavili dvere. Všimla som si, že na stenách z každej strany je však čosi napísané. Na ľavo bola tabuľka, na ktorej šípka ukazovala smerom do tunela a bolo tam napísané Únikový východ. Na druhej strane bola tabuľka tiež so šípkou, ale táto ukazovala smerom na dvere. Bolo pri nej napísané Východ. Si zo mňa niekto robí srandu?
Dvere nemali kľučku, čo ma najprv naštvalo, ale nenechala som sa odradiť a proste som do nich zatlačila. Spočiatku sa nedialo nič, ale po chvíli to vzdali a s hlasným vŕzganím sa otvorili. Z toho zvuku mi naskočili na chrbte zimomriavky.
Tlačila som ich do doby, než sa otvorili aspoň natoľko, aby som cez ten otvor mohla prekĺznuť. Na druhej strane bola tiež tma a tak som si znovu zasvietila baterkou. Vyzeralo to tu zaujímavo. Bolo tu veľa počítačov a rôznej inej elektroniky. Pripomínalo mi to niečo na spôsob toho, čo mal Tony Stark v Iron Manovi. Muselo to tu vyzerať skutočne zaujímavo, keď to bolo všetko zapojené. Ak teda niekedy nastala situácia, kedy bolo všetko zapojené naraz, ale povedala by som, že áno. Po stenách boli povešané rôzne chobotiny, ale na niektorých boli bunky a tak podobne. Keď som zašla hlbšie, našla som tam ďalšie dvere, ale tými som sa nezaoberala, pretože prednejšie mi boli tie schody, ktoré viedli nahor. Stupila som na prvý a keď to nevydalo žiaden zvuk, išla som čoraz vyššie, až som prišla ku ďalším dverám. Otvorila som ich a síce znovu zavŕzgali, tieto už neboli také hlučné.
Vyšla som von z tej zrejme pivnice a zavrela som za sebou dvere. Rozhliadla som sa. Vypla som baterku, pretože tu bolo dosť svetla, keďže tu boli miestnosti s oknami. Zrejme som sa konečne dostala na povrch. A podľa všetkého som bola v tom domčeku, kam som sa snažila dostať predtým ako som vletela do diery. Nuž, niekto musí byť proste originálny!
Krv mi stuhla v žilách, keď som začula tiché kroky. Zovrela som nôž v ruke pevnejšie a skutočne potichu som sa prikradla ku rohu dverí do ďalšej miestnosti. Teda, dvere tam neboli, ale proste tam bol vstup do ďalšej miestnosti. A nech v tej miestnosti bolo čokoľvek, bolo to za rohom. Nadýchla som sa. Tak na tri.
Raz...
Dva...
Dva a pol...
Dva a trištvrte...
No tak nič.
Prudko som sa odrazila od steny a s nožom pred sebou som vyrazila spoza rohu. Tej postave predo mnou som mierila na srdce, ale ten niekto bol rovnako rýchli ako ja a už mi držal nôž pod krkom. Mračila som sa, ale aj tak som sa pozrela hore a keď som spoznala Matta, takmer som od úľavy zakričala.
"Bože! Ty blázon! Ani nevieš ako si ma vydesil." Zašomrala som.
"To ty mňa tiež." Povedal mi a zložil ten nôž z môjho krku, rovnako ako ja od jeho hrude. "Čo tu robíš? Ako si sa sem dostala? Myslel som, že som sem prišiel len ja." Hovoril zmätene.
"Noo... to je na dlho. Ale proste, v skrátenej verzií, keď som šla za tebou, spadla som do nejakej diery a tam bol tunel a doviedol ma sem. Vyšla som v pivnici, kde sú dosť zaujímavé veci, ale moc som ich neskúmala, chcela som v prvom rade vedieť kde som." Povedala som mu a zatvárila som sa trochu neurčito.
"Aha. Dobre." Povedal a pohodil ramenom akoby ho to vlastne ani nezaujímalo. Zrejme bol ešte stále trochu naštvaný.
"Ale no ták. Dokedy sa budeš kvôli tomu ešte hnevať?" Vzdychla som si.
"Do doby, než dokážeš, že nie si len malé decko, ale že sa o seba vieš postarať."
ČTEŠ
Zánik Civilizácie
Sci-fi"Ide o to, že ľudská civilizácia je už hrozne stará a niekto si myslí, že ľudská rasa je mladá, ale to je blbosť. Ľudia existujú už veľmi dlhú dobu, len nie na tejto planéte. Alebo teda nie iba na nej." "Čo to znamená?" "Znamená to to, že ľudia žil...
