Zánik Civilizácie

42. Kapitola - Kapitán Barbossa

Christina/Sky

Tá voda bola ozaj ľadová a kúpanie v nej nebolo práve príjemné, ale musela som zo seba dostať tú špinu, inak by som sa asi zbláznila.

Čoskoro som sa už spokojne utierala do tej osušky a snažila som sa nepozastavovať sa nad tým, ako vonia alebo aká je príjemná na dotyk. Proste som sa len rýchlo utrela, aby som nemala čas nad tým premýšľať a rýchlo som sa obliekla. Zapínala som si zips, keď som za sebou začula povzdychnutie. Nepočula som, že by niekto prišiel a teda som sa prudko otočila a mala som čo robiť aby som k tomu nepridala aj krik. A ten mi takmer ušiel aj potom, čo som sa otočila a zistila som kto to bol. Čakala som, že tam bude Matt alebo možno Jake, kľudne aj Voldemort, ale to, že tam bude v podstate priesvitný chalan s obrysmi seba samého, som vážne nečakala. Vyzeral akoby bol z dymu, pretože jeho črty som videla jasne, ale pri tom som dokázala vidieť aj cez neho. Ako typický duch.

"K... Kto si?!" Vyjachtala som a tisla som si ku sebe Mattowu osušku akoby som tam stála nahá a Mattowa osuška mi má okrem pocitu zahalenia dodať aj psychickú podporu. 

"Ty ma vidíš?" Spýtal sa ma prekvapene a vyzeral asi rovnako zaskočene ako ja.

"Nie, rozprávam sa so vzduchom, dúfajúc, že mi niekto odpovie." Ironicky som na neho pozrela. Nie, viac irónie sa tam vložiť už naozaj nedalo. Ale ten chalan sa zasmial.

"Tak prepáč. Ja len... nie som zvyknutý na to, že ma niekto vidí. Ale je to príjemné, môcť sa pozhovárať aj s niekým iným, než s... no to je fuk." Zavrtel hlavou. Usmial sa a ja som musela uznať, že je ozaj pekný. Určite mal blonďaté vlasy a ak nie úplne, tak bol špinavý blonďák. Oči mal svetlé, takže buď sivé alebo modré a vysoký bol asi ako ja. Konečne niekto, pri kom som si nepripadala maličká. Kurňa, chlape, kde si bol doteraz?!

"Okej aaaa... Kto si?" Spýtala som sa ho znovu.

"Oh, prepáč, kde som nechal slušné spôsoby...?" Pretočil očami. "Volám sa Andrew." Povedal mi už s úsmevom a dokonca sa aj jemne uklonil. To mi len rozšírilo úsmev a prestala som sa skrývať za osušku. Nadobudla som dojem, že mi neublíži. Prišiel mi až moc milý.

"Teší ma. Ja som Sky. Teda... volám sa Christina, ale hovoria mi Sky." Predstavila som sa aj ja.

"Prečo Sky? Christina je predsa tak krásne meno." Nežne sa usmial. Z jeho úst znelo to moje meno skutočne krásne.

"Pretože mám stále hlavu v oblakoch a tak mi prischla takáto prezývka." Pokrčila som plecami a trochu som k nemu pristúpila, pri čom som si ho premerala skúmavým pohľadom. "Ak sa smiem opýtať, čo ty si vlastne zač?" Nadvihla som obočie.

"Som niečo ako duch." Neisto pokýval hlavou. "Ani živý, ale ani mŕtvy. Proste som odsúdený existovať medzi životom a smrťou, pri čom nikdy nezomriem a ani nikdy nebudem žiť plnohodnotný život ako živý." Vysvetľoval mi a čím viac som toho vedela, tým menej som tomu chápala. Presne takto som sa cítila v škole, keď sme mali hodiny mikrobiológie. Čím viac som si toho zapísala do zošita, tým menej som tomu rozumela, nech som sa akokoľvek snažila. 

"Uhm... prepáč, ale akosi som sa v tom stratila. Čo presne to znamená, že nemôžeš žiť ako každý iný?" Nadvihla som obočie. To, že nemôže zomrieť som aspoň ako tak chápala, ale inak som z toho mala guláš. Juj, guláš, ako by som si len dala... Sky! Nemysli na to!

"No proste... ako by som to len povedal." Chytil sa za zátylok a na chvíľu vyvrátil oči ku nebu. "Proste... no napríklad, že ty ako človek, keď si hladná, naješ sa. To jedlo ťa zasýti a cítiš jeho chuť, či je dobré alebo nie. Ja som hladný a nech by som zjedol aj Blawera, tak ma to nenasýti, rovnako ako nepocítim ako chutí. To platí aj o vode. Nikdy nedokážem uhasiť svoj smäd, nech je akokoľvek veľký." Hovoril a nech to znelo akokoľvek, konečne som ho pochopila. A prišlo mi ho ľúto.

"A... ako dlho už takto žiješ?" Vyzvedala som ďalej. Nevedela som či chcem vedieť odpoveď, ale zaujímalo ma to.

"Už je to niečo cez... no, plus mínus, vyše roka." Smutne sa usmial, zatiaľ čo mne skoro oči vyliezli. Žiť rok bez toho, že by som prestala byť hladná alebo smädná.

"Fuuu.... Tak to je..." Nevedela som čo mu na to povedať.

"V pohode, nemusíš ma ľutovať. Ja už som si v podstate aj zvykol." Znovu sa usmial, ale teraz to vyzeralo tak, akoby sa zo svojho osudu skoro až tešil.

"No tak... keď myslíš." Poviem ešte stále neisto.

"Ale po pravde, už mi chýba ten pocit, poriadne sa najesť." Vzdychol si a vyzeral znovu trochu zasnene, čo v preklade znamená, že vyzeral rozkošne.

"To mám chápať tak, že si kedysi bol normálny človek?" Predpokladala som, že to tak je, ale musela som sa predsa uistiť.

"Správne." Usmial sa a prikývol.

"To mi pripomína Pirátov z Karibiku a kapitána Barbossu." Povedala som nadšene. Až potom mi však došlo, že on zrejme nebude tušiť o čom hovorím. Potvrdil mi to aj jeho zmätený výraz. "Eee... to nerieš." Zavrtela som hlavou. "A ako si sa stal... duchom?" Spýtala som sa, aby som zmenila tému.

"To je... to nechceš vedieť." Zavrtel hlavou a mierne sa zamračil, ale nehľadel pri tom na mňa, hľadel na zem. Ale hneď sa zas pozrel na mňa a usmial sa.

"Tak fajn... nebudem ťa predsa nútiť." Usmiala som sa aj ja a dvihla som zo zeme ten zvyšok horiacej palice. "Už by som sa mala vrátiť za ostatnými. Ideš so mnou?" Spýtala som sa ho.

"Ja neviem. Dávno som nebol medzi ľuďmi. A tak mi tak napadá, ako to, že nie si nakazená vírusom?" Zmätene sa na mňa pozrel.

"No, to je na dlho. Ale môžem ti to vysvetliť, len poď so mnou. Ich sa báť nemusíš, nehryzú." Žmurkla som a vykročila som. Až po pár metroch som sa otočila späť či ma nasleduje. "Tak poď." Kývla som hlavou, keď som si všimla, že tam stále stojí, ale nakoniec sa predsa len vybral za mnou.

Už sme boli blízko a tak som tú palicu hodila do vody, keďže svetlo som mala pred sebou. Počula som rozhovor Matta s Barbequ. Netuším čo bolo jeho témou, ale jasne som počula, čo povedal Matt.

"Čože? Ale fuj, to je nechutné. Sky je síce v pohode baba, ale netvrdím, že som z nej neviem ako unesený. Proste... je otravná a úplne príšerná, ale myslím, že ako kamošku ju dokážem akceptovať." Povedal Matt a ja som na chvíľku úplne stuhla.

"Christina? Teda... vlastne Sky... čo sa deje?" Oslovil ma Andrew a síce ma najprv oslovil menom a nie prezývkou, nevadilo mi to.

"Ja... no... nič. Poďme." Povedala som, donútila som sa usmiať sa a potláčala som slzy. Ja hlúpa hus, čo som si myslela? Že by medzi mnou a Mattom skutočne niekedy mohlo niečo byť? Prečo nemôžem mať toľko šťastia ako Barbequ a Jake? Na tých dvoch je jasne vidieť, že sa majú radi. A ja s Mattom? Som v tom snáď až po uši a to aj napriek tomu, že toho bastarda nemám rada a on sa na mne zrejme len dobre zabáva... Ale dosť už, kurva!

"Tak som nazad." Zahlásila som tak, aby ma bolo počuť. "Chcem vám niekoho predstaviť. Toto je Andrew."