Zánik Civilizácie

64. Kapitola - Zmysel života

Videla som ako sa z rany vyvalila krv a potom ako Jake stiahol Barbequ do zadu. Bránila sa, ale proti nemu nezmohla nič a len okolo seba bezmocne kopala a mávala rukami.

"Nie! Pusti ma! Chcem ho zabiť! Musím ho zabiť!!" Kričala. Nevšímala som si to. Sledovala som iba ako jeho bezvládne telo padlo na zem. Vyštartovala som k nemu, neschopná slova. Pozerala som sa na nôž v jeho hrudi a na posledné iskierky života v jeho očiach.

"Christina." Vydýchol moje meno a ja som potláčala ďalší príval sĺz. Zbytočne.

"Andrew..." Sotva som dokázala vysloviť jeho meno, mojím telom začali otriasať vzlyky. "Ale... Prečo? Prečo zomieraš? Veď vašou slabinou je oheň!" Nemohla som tomu veriť. Nechcela som. Ako to mohla Barbequ urobiť? Prečo by to robila?!!

"Aj rana do srdca je pre nás smrteľná." Jeho hlas bol slabý. "Ak je to za účelom sebaobetovania sa."

"Ale..." Znovu som začala, ale nevedela som čo mu povedať. "Hrozne ma to mrzí. Ani nevieš ako veľmi." Plakala som. Na rukách som mala jeho krv, ale to mi nevadilo. Zovrela som mu ramená a snažila som sa hľadieť mu do očí, ale mala som až príliš rozostrený pohľad.

"To je v poriadku. Ty za to nemôžeš. To..." Nenechala som ho dopovedať.

"Nie, nie, nie. Nechcela som ti ublížiť. A nechcem sa s tebou teraz rozlúčiť ako niekto, kto ti..." Nevedela som ako to dopovedať.

"Zlomil srdce?" Doplnil ma a usmial sa. Prikývla som. Videla som, že dvihol ruku a pohladil ma po vlasoch. "To už som ti odpustil. Zmieril som sa s tým, že ja nie som ten, koho miluješ a nemôžem ti to vyčítať. Takže sa môžeme rozlúčiť ako priatelia." Usmial sa na mňa.

"Ale ja sa s tebou nechcem rozlúčiť. Nechcem aby si zomrel." Zafňukala som.

"Keby si bola duchom, vedela by si ma pochopiť. Život ducha je hrozný. Som rád, že sa končí. A rovnako tak som rád, že som mal možnosť ťa predtým spoznať." Už to vyzeralo akoby mal každou chvíľou vypustiť dušu. Ak teda nejakú mohol mať ako duch. Každopádne som si bola plne istá tým, že ak aj duchovia dušu nemali, on ju mal.

"Keby si ma nespoznal, mohol by si ešte žiť." Nesúhlasila som.

"Keby som ťa nespoznal, nenašiel by som zmysel svojho života." Pokrútil jemne hlavou.

"Ak povieš, že tým som ja, tak dostaneš facku!" Pohrozila som mu. Neznášala som takéto scény vo filmoch. Nikdy by mi síce nenapadlo, že také čosi prežijem tiež, ale aj teraz som to nenávidela.

Andrew mlčal a len mi znovu prešiel rukou po vlasoch. "Sľúb mi jednu vec." Požiadal ma.

"Akú?"

"Nevyčítaj si to. Ty za to nemôžeš. Bolo to..." Zakašľal. "Moje rozhodnutie." Na chvíľu sa odmlčal, aby chytil dych. "A Barbequ za to tiež nemôže." Nevládal. "To..." Znovu zakašľal a videla som v jeho ústach krv. "Will." To bolo to posledné, čo som počula z jeho pier, predtým, než mi ochabol pred očami. Z jeho očí sa vytratil život a viečka sa zatvorili. Zovrela som ho ešte pevnejšie.

"Nie! Andrew!" Zakričala som a zatriasla som s ním. Toto nemôže byť pravda. Bože prosím, nech sa teraz zobudím a zistím, že to je len zlý sen, prosím!

Ucítila som pod rukami pohyb. Plná nádeje som dvihla zrak ku jeho tvári, že možno si to rozmyslel a rozhodol sa žiť ďalej, ale to sa len jeho telo začalo meniť na prach. Najprv spriesvitnelo a potom sa začalo rozpadávať na malilinkaté kúsočky.

Až keď zostal na zemi padnutý len ten nôž, zovrela som jeho rukoväť. Na čepeli mal ešte stále krv Andrewa.

"Sky, čo chceš urobiť?" Počula som Matta. Už som aj zabudla, že tam bol. Ani som sa na neho nepozrela a dvihla som sa na nohy. Zovrela som rukoväť ešte silnejšie a pozrela som sa smerom na Willa, ktorý sa len opieral o strom a snažil sa pôsobiť prekvapene. "Sky!" Skríkol po mne Matt, ktorý sa tiež postavil. Namierila som ku nemu nôž a urobil krok vzad.