Barbora/Barbequ
Keď som sa otočila, s vydeseným pohľadom som hľadela kam dopadá svetlo jeho baterky. Bol tam len... prerastený potkan. Síce mal na chrbte také tie ostne ako mali dinosaury a na chvoste mal na konci ostne, tiež ako to mali aj dinosaury, nepripadal mi moc nebezpečný. Aj keď bol o veľkosti trochu menšej dospelej mačky.
Otočila som sa nazad ku Jakeovi s veľavravným pohľadom. "To sa vážne bojíš potkana?" Spýtala som sa ho.
"Ale on má ostne!"
"Aj ja budem mať ostne, keď ma naserieš." Pretočila som očami.
"Nekrúť tými očami. Radšej krúť niečím iným." Jeho hlas znel naliehavo. Čo sa ten potkan vybral ku nám?
"Ak povieš, že mám krútiť zadkom, tak ťa zastrelím." Povedala som mu nevrlo a nadvihla som obočie.
"Hmm, aj to by sa mi páčilo, ale v prvom rade by si mala krútiť vrtuľou, pretože by sme mali bežať. A to hodne rýchlo." Posúril ma a o krok ustúpil.
"Čo? Už sú tam dvaja?" Spýtala som sa ironicky. Nič mi k tomu nepovedal, len mi položil ruky na plecia. Stále som nevedela o čo mu ide, ale otočil ma okolo mojej osi a posvietil mi baterkou na to niečo, čoho sa bál.
Akože, vedela som, že draky na tejto planéte asi len ťažko budú, ale... aby krokodíl vyzeral ako drak... Telo to malo ako krokodíl, ale nohy to malo dlhé. Hlavu to malo ako drak, ale ústa to malo dlhé ako krokodíl a na hlave to malo aj rohy. Zakrútené a dosť dlhé a hľadelo to na nás červenými očami. A ešte ak teraz začne chrliť oheň, tak ma asi trafí.
Ale nechápala som, ako sa môže niečo takéto premávať len tak po kanáloch mesta. Proste... to je proti prírode!
Otočila som sa ku Jakeovi a milo som sa usmiala. "Stretneme sa vonku." Povedala som jednoducho a šprintom som sa rozbehla preč. Počula som, že za mnou niečo beží, modlila som sa za to, aby to bol Jake a nie to... to. Nech to bolo čokoľvek.
Zahla som a pri tom som preskočila ten žľab s vodou. Primerane som si svietila na cestu a snažila som sa o nič nezakopnúť. Stále som len niekam odbáčala a niekedy som mala dokonca pocit, že chodím v kruhoch, ale nedalo sa to určiť presne, keďže všetky tie chodby mi prišli rovnaké. A východ nikde!
Znovu som zahla za roh a keď som zrazu padla tvrdo na zem, chvíľku som rozdýchavala tú bolesť v nohe, než som sa odhodlala pozrieť o čo som sa to potkla. Zistila som, že to bol ďalší taký potkan. Vyceril na mňa svoje zuby, zrejme naštvaný, že som sa o neho potkla. Zamračila som sa a skopla som ho nohou do žľabu s vodou. Počula som čľapot, ale moc pozornosti som tomu nevenovala. Otočila som sa vpred a snažila som sa postaviť na nohy.
Zamrzla som v pohybe, keď som začula srdcervúci krik. Neprichádzal z ďaleka, ale možno sa ten zvuk len zosilňoval tým, ako sa prenášal chodbami.
Avšak viac ako to, že by to mohlo byť niekde blízko, ma desilo to, že to bol zrejme Jake. Kto iný?
Cítila som, že mi tečú slzy, ale nezotierala som si ich. Miesto toho som sa postavila a aj cez menšiu bolesť v nohe, rozbehla som sa nazad aj keď som netušila odkiaľ som prišla.
"Jake!" Zakričala som. Bolo mi to jedno či ma niečo bude počuť. Potrebovala som len vedieť kde je a či ešte žije. "Jake!!!" Zakričala som znovu, ale odpoveďou mi bola iba vlastná ozvena.
Znovu som zabočila, ale trochu som neodhadla svoju vzdialenosť od steny a tak som do nej baterkou buchla. Tá len zablikala a chvíľku ešte svietila než zhasla úplne.
YOU ARE READING
Zánik Civilizácie
Science Fiction"Ide o to, že ľudská civilizácia je už hrozne stará a niekto si myslí, že ľudská rasa je mladá, ale to je blbosť. Ľudia existujú už veľmi dlhú dobu, len nie na tejto planéte. Alebo teda nie iba na nej." "Čo to znamená?" "Znamená to to, že ľudia žil...
