Zánik Civilizácie

38. Kapitola - Artex

Po asi desiatich minútach dohadovania sa, sme už konečne sedeli všetci na chrbtoch Lorov a boli sme pripravení na cestu. Voldemort sa doteraz niekde túlal, ale dokázal nás nájsť, vďaka čomu sa aj Matt dokázal viac uvoľniť. Bolo jasné, že mu ten pes prirástol k srdcu. Tešilo ma to. Boli spolu zlatí.

Ďalších päť minút nám zabralo to, ako pôjde Voldemort. S nami na Lorov ísť nemohol, bolo by to divné.

Problém bol vyriešený v momente, keď sa Voldemort sám vybral do močiara a ani po volaní jeho mena sa nechcel otočiť a prísť. Až po chvíli nám totiž došlo, že nám zrejme chcel ukázať, že to zvládne po svojich, pretože vedel kam stúpať rovnako ako Lorovia. Chvíľku som strávila uvažovaním, prečo to teda ten Segar nedokázal, ale nechala som to tak vo chvíli keď som si uvedomila, že keby to vedel, teraz by sme tu už s Mattom zrejme neboli.

Podvedome som trochu viac stiahla ruky okolo jeho pása a tvár som si skryla v jeho chrbte. Nechápavo sa ku mne trochu pootočil a teda som dvihla zrak.

"Sky, viem, že som určite neodolateľný aj takto zo zadu, ale ja by som rád dýchal." Zafrflal, ale usmieval sa pri tom.

"Neber si to osobne, ja viem, že si naprosto dokonalý a žiadna ti nemôže odolať okrem mňa. Ja len... čosi mi napadlo. No to je fuk." Zavrtela som hlavou a svoje zovretie som povolila. Otočila som sa za nás, kde išiel Jake s Barbequ. Tá sedela za ním rovnako ako ja za Mattom, len akurát rozdiel bol v tom, že Barbequ si to užívala. Zatiaľ čo ja som mala už po piatich minútach cesty chuť zliezť a ísť pešo.

To ticho ma iritovalo a už keď Matt aj niečo povedal, bola to len nejaká somarina, kvôli ktorej mi akurát tak stúpol tlak.

"Matt?" Oslovila som ho. Potrebovala som sa ho opýtať na niečo, čo mi už dlho vŕtalo hlavou. Preto som ho nenechala ani zareagovať a rovno som pokračovala, dúfajúc, že ma vníma. "Vieš aká bola vaša úloha ak nájdete toho vedca?" Začala som.

"Zabiť ho. A čo s tým?" Vyzvedal. Tešilo ma, že to berie vážne a nerobí si z toho srandu.

"No... Ja som len chcela vedieť, že keď už teraz viete, že my ho zabiť nemáme a tak, tak či ho proste budete chcieť zabiť aj tak." Znela som nervózne, ale ja som to nedokázala potlačiť. Obzvlášť preto, že som mala pocit, akoby ma tá kartička v mojom vrecku pálila.

"No... bola by to splnená úloha." Pokýval hlavou. "Ale neviem. Buď splníme úlohu my dvaja alebo vy dve." Pokrčil plecami. Najprv som mala pocit, že asi nemôžem dýchať. Predstava, že by niekto mohol zabiť môjho otca bola neznesiteľná. Nemohla by som žiť s predstavou, že ho niekto zabil. Niekto iný než ja. Mala som na to plné právo len kvôli tomu, že keď som bola malá, on nás proste opustil akoby sa nechumelilo. Mamina sa mohla prvých pár rokov aj zodrať aby nás uživila. Celú dobu bola a ešte stále aj je v tom, že otec odišiel s nejakou svojou milenkou a žije si s ňou šťastný a pokojný život. Ale on je miesto toho na celkom inej planéte. Veď a prečo nie???!

"Prečo?" Znovu to chcel vedieť.

"Ja... som len zvedavá." Zavrtela som hlavou. Pravdu som mu rozhodne povedať nechcela. Nechcem aby vedeli, že ten vedec je môj otec. Neviem prečo, ale proste to nechcem.

"Aha." Povedal prosto. Ale neznelo to moc presvedčivo. "Keď myslíš..." Pokrčil plecami a tým túto tému ukončil. Kvôli tomu sme išli ďalej v tichosti. Neviem ako dlho sme takto šli, ale prišlo mi to ako večnosť.

"To je ten močiar nekonečný?" Spýtala som sa Matta trochu podráždene.

"Nebuď netrpezlivá. Veď ešte nejdeme tak dlho." Namietol Matt. Loro si odfrkol akoby som ho snáď urazila, ale keď sa zastavil a rozhliadol sa, bolo mi jasné, že to je v niečom inom. Všade okolo nás bolo ticho a pri zemi sa vznášala jemná hmla. Bolo to dosť strašidelné a to hlavne preto, že Loro sa tváril akoby tam niečo bolo. Nervózne prestupoval z nohy na nohu a strihal ušami. Vyzeral tak, akoby sa mal každou chvíľou rozbehnúť nazad. Dokonca začal ustupovať. Matt ho zastavil a pohladil po krku.