Zánik Civilizácie

29. Kapitola - Dvojrožec

Barbora/Barbequ

Najradšej by som ušla, ale pri mojom šťastí by som zrejme vbehla do náruče nejakému monštru, ktoré by ma chcelo zvliecť z kože a vsať do seba moje vnútornosti. Alebo by ma možno zožral v celku a ja by som zvyšok života strávila v jeho žalúdku až kým by ma nestrávil.

Všimla som si zvedavý pohľad Sky, ktorý ma donútil sa mierne červenať i keď nechcene. Už tak som sa cítila blbo a aj napriek tomu, že som sa snažila na to nemyslieť, jej pohľad mi to zase všetko vohnal pred oči a nevedela som sa sústrediť na nič iné. Dosť ma ale desilo aj to, ako jej to poviem. Nechcem jej to povedať. Prídem si dosť trápne aj bez toho a ona ma buď vysmeje alebo si ma bude doberať. Ani neviem čo z toho by bolo lepšie. Preto jej to asi nepoviem a niečo si vymyslím... A ona ma prekukne ako inak a budem jej to musieť povedať tak či onak. Tak, možno niekedy.

Situáciu okolo toho čo sa Sky stalo som skoro ani nevnímala, ale počúvala som ju, keď to hovorila. Svojím spôsobom mi to prišlo vtipné a za normálnych okolností by som sa smiala, ale teraz som mala plnú hlavu toho, čo sa stalo na Marmonatovi a teda som nedokázala myslieť na nič iné. Hlavne keď Jake stál tak blízko mňa. Urobila som kvôli tomu nenápadne jeden krok trochu ďalej a potom aj ďalší. Možno by sa mi takto podarilo aj úplne sa vytratiť a nikto by si to nemusel všimnúť, ale nechcela som sa stratiť a teda som sa rozhodla pre tú múdrejšiu možnosť, ostať na mieste a tváriť sa, že tu nie som.

Postrehla som, že Matt kamsi odišiel a Sky šla čoskoro za ním. Netušila som o čo ide, keďže som ich už moc nepočúvala, ale myslím, že Matt bol naštvaný, Jake vyzeral podráždene a Sky... tá neviem. 

Jake sa ku mne otočil a vzdychol si. "Poďme radšej za nimi." Kývol hlavou a ja som len nepatrne prikývla a šla som za ním. Nesnažila som sa ho dobehnúť, práve že vzdialenosť tých dvoch krokov mi úplne vyhovovala, dokonca by som možno uvítala aj väčšiu, ale jemu sa zrejme už toto zdalo príliš, pretože som si všimla, že zrazu zastal. Najprv som si myslela, že pred nami niečo je, ale keď sa mi postavil bokom a pozrel sa na mňa, pochopila som, že mu ide len o to, aby som ho dobehla. Ja som však stála na mieste a odmietala som urobiť čo i len krok, aby som išla bližšie alebo dokonca popri ňom.

"Ale no ták." Zavrtel hlavou a pobavene sa usmial. Prešiel ku mne a dvihol ruku. Chytil mi bradu a donútil ma pozerať mu do očí i keď som mala sto chutí cúvnuť. Jeho pohľad bol však tak hypnotický, že som to nedokázala. "To čo sa stalo... nič sa nedeje, je to v poriadku, nemusíš si s tým robiť starosti. Myslím, že keby som povedal, že mi to nevadí, tak by to vyznelo divne, ale taktiež nemôžem povedať, že mi to vadí. Jednoducho sa nič nestalo, dobre?" Prehovoril a v momente, keď som si uvedomila, že hovorí o tom, začala som sa znova červenať a i keď som sa snažila sklopiť zrak, on ma vždy prinútil pozrieť mu do očí. Takto prešlo pár minút trápneho ticha, než som sa rozhodla aspoň nejako zareagovať.

"Hmm." Vydala som zahmkanie, to mu muselo stačiť.

"Hmm? To je všetko čo ku tomu povieš?" Spýtal sa a voľnou rukou naznačil do vzduchu úvodzovky.

"Prepáč, ale neviem či čakáš, že ti poviem, že dobre teda a že si to nabudúce môžeme zopakovať, keď ti to nevadí." Rozhodila som rukami a síce som nad svojimi slovami začala uvažovať až po tom, čo som ich vyslovila - a v skutku som sa za seba hanbila -, teraz už som ich nemohla vziať späť. Jediné čo som mohla bolo to, že som sa divne zatvárila akoby ma osvietilo a začala som si v mysli baliť veci do pekla.

Jake sa zasmial a pustil ma. Rozhliadol sa a zamračil. Ani som sa nechcela pozrieť tým smerom, pretože nech tam bolo čokoľvek, bolo mi jasné, že sa mi to zrejme páčiť nebude. "Ty si hovorila, že máš rada jednorožce?" Spýtal sa ma odrazu a usmial sa. Pozrela som sa bleskurýchlo tam, kam hľadel on, ale okrem nikde nekončiacej zelene som nevidela nič, čo by bolo vôbec zviera, nie to ešte zviera, ktoré má medzi očami roh.

"Áno. Prečo?" Pozrela som sa znovu na neho. Ako mu to mohlo pri pohľade do lesa nepadnúť? Žeby tu nejaké žily?

"Poď." Chytil ma za ruku a ťahal ma kamsi medzi stromy. Netušila som o čo mu ide, ale išla som poslušne za ním až do chvíle kým zastavil. "Jednorožec to síce nie je, ale..." Nedokončil a odstúpil sa mi. Naskytol sa mi tak pohľad na veľmi zaujímavého tvora, stojaceho asi päť metrov od nás.

Vyzeral presne ako kôň, len akurát, že tento bol o dosť nechutnejší. Mal totižto priesvitnú kožu. Vyzeralo to maximálne nechutne. Ale predtým ako som sa odvrátila, všimla som si ďalšiu zvláštnosť, ktorou ovplýval. Nemal jeden roh, ale mal ich dva. Ako nosorožec, len akurát, že nie na nose, ale na čele. Jeden dlhý a tenký mal v miestach, kde mu začínala rásť hriva a druhý mal asi tri centimetre viac vpredu a bol o dobré dve tretiny kratší, tenký bol však rovnako. Oba boli ostro zakončené a vyzerali, že sú ako platina. Bol to zaujímavý pohľad, hlavne pri kontraste s uhľovo čiernou hrivou. Aj chvost mal taký a dlhý až po zem. Ako ním z času na čas mával, všimla som si strieborné odlesky a keď som sa zahľadela lepšie, všimla som si, že pomedzi čierne pramene má aj niekoľko platinových vlasov. Neboli tak husté ako tie čierne, ale boli tam. A tak isto to bolo aj s hrivou, kde ich mal. Bolo to krásne. Keby mal ešte srsť alebo aspoň keby nemal priesvitnú kožu, bol by neskutočne krásny. Ale v spojení s tou kožou vyzeral dosť nechutne. A naviac, pôsobil krehko. Bála by som sa ho čo i len dotknúť už len preto, že by som si myslela, že mu tým ublížim, jeho koža praskne a on sa roztečie.

"Čo to je?" Prehovorila som po nekonečne dlhom tichu, kedy som si ho obzerala a snažila sa z neho nedošabliť, pri čom som ho obdivovala.

"To je Loro. Vyzerá možno odpudzujúco..." Pokrčil Jake nosom. "No dobre, tak úprimne, vyzerá nechutne, ale inak to sú krotké tvory. Jedny z mála na tejto planéte, pretože tu ťa chce každé zviera zabiť. Sú veľmi vzácne, pretože ich tu nie je veľa a sú pred vyhynutím. Ich rohy nijakú špeciálnu moc nemajú, ale tunajší ľudia ich predsa lovia aj kvôli nim, pretože sú nesmierne pevné a silné a používajú ich ako doplnky. Sú to idioti, ale tak každý sme nejaký. Nelovia ich však len kvôli rohom, lovia ich aj pre ich slzy. Vieš ako to fungovalo v Harrym Potterovi s tým fénixom?" Podvihol Jake obočie.

"Noo..." Prikývla som. Harryho Pottera som síce nečítala - rozčítala som len prvú knihu, ale akosi sa mi nechcelo ju aj dočítať -, ale videla som všetky filmy a aspoň v nich to bolo tak, že tie slzy liečili. Aspoň teda čo si pamätám.

"No, takže potom vieš, že slzy fénixa liečia. A s Lorom je to rovnako. Jeho slzy ti vyliečia čokoľvek. Dokonca aj keby ti pri niečom urvalo nohu alebo ruku, dokázal by to vyliečiť. Ale len za predpokladu, že budeš mať aj tú urvatú časť, pretože novú ruku ti nevytvorí. Ale mŕtvych oživiť nedokáže." Pokrčil plecami.

"Zaujímavé." Pokývala som hlavou. Znovu som sa pozrela na Lora pred sebou a usmiala som sa. "Ale ako to, že sú krotké? To na nich nemá ten vírus žiadny účinok?" Napadlo mi, lebo mi to nešlo do hlavy.

"To netuším. Moc informácií som sa o nich nedozvedel ani z kníh." Pokrčil plecami Jake.

 "Môžem sa ho dotknúť?" Spýtala som sa nadšene.

"To neviem, neskúšali sme to. Ale povedal by som, že rovnako ako všetky divoké zvieratá, nakoniec by pred tebou zdrhol, keby si sa pokúsila priblížiť. Ale skúsiť to môžeš." Prikývol nakoniec a ja som sa usmiala.

Pohľadom som zakotvila v Lorových tmavých očiach a až teraz som si všimla aké sú čierne. Bolo to až divné, ale zároveň krásne. Urobila som ku nemu pomalý krok a potom ďalší. Doteraz mal hlavu sklonenú k zemi a niečo jedol zo zeme. Teraz ju však dvihol a zahľadel sa na mňa. Pohodil chvostom a ja som na chvíľku zamrzla. Potom som ku nemu natiahla ruku a urobila som ďalší krok. Prestúpil z nohy na nohu a natiahol ku mojej ruke krk. Nozdry sa mu rozšírili a už to začínalo vyzerať nádejne, keď sa zrazu odtiahol, zaerdžal - alebo skôr vydal zvuk, ktorý sa erdžaniu podobal - a zmizol medzi stromami ako smrad.