Zánik Civilizácie

76. Kapitola - Sebastian

"Prečo to u ľudí funguje tak, že v noci sú ochotní čokoľvek zabiť a keď sú v hlúčiku, vraždia sa do doby, než zostane len jeden?" Spýtala som sa. Nešlo mi to do hlavy, veď takto by čoskoro všetci zomreli.

"No, teoreticky to tak je, ale iba teoreticky. V noci pôsobí vírus silnejšie než cez deň. A vtedy je ochotný zabiť čokoľvek, čo sa mu nepáči. Keď sa dostanú do hlúčika a začnú sa medzi sebou zabíjať, väčšinou odíde len jeden, ale niekedy si nespôsobia smrteľné zranenia, len si dajú najavo svoju nadradenosť a ak sa niekto podvolí, tak môže zostať žiť. Čiže to funguje ako vo svorke. A preto sa snažia útočiť na všetko, čo im pripadá ako hrozba. A tiež kvôli tomu neodchádzajú z mesta. Nikdy ho neopúšťajú, pretože tam už nie je ich územie." Vysvetlil mi otec a ja som ho zamyslene počúvala. Snažila som sa nad tým premýšľať, aby som svoju myseľ niečím zamestnala. Bolo to lepšie než myslieť na Matta so Samanthou. Odkedy sa prebral, ona sa od neho ani len nepohne, nedá mu dýchať a Matt je ku nej až prehnane milý, zatiaľ čo mňa si takmer nevšíma. Miestami sa na mňa pozrie a aj sa snaží so mnou porozprávať, ale vždy je pri tom ona a keď sa jej snaží zbaviť, vždy sa urazí a to zas serie jeho. Ale stále je to nič oproti tomu, ako som ja nasratá, keď mi stále nikto nechce povedať kto to je. Jediné čo sa mi podarilo zistiť nového je, že tá baba je jeho priateľka a aj to mi to povedala ona.

Bola som z toho všetkého už vážne zúfalá, preto som sa začala otca vypytovať na tvorov na tejto planéte, dokonca už sme prešli aj pár rastlín a predmetov. Proste som sa ho stále na niečo pýtala, len aby som na tých dvoch nemyslela, pretože som na to nemala už nervy.

"Ako sa má mama?" Spýtal sa ma zrazu.

"Ja... Neviem. Som tu už dlho." Vzdychla som si. Tak neskutočne mi chýbala. Hrozne som sa s ňou chcela stretnúť, stratiť sa v jej objatí, všetko jej povedať a vyplakať sa jej na rameno. Ale nič z toho nebolo teraz možné. A to ma sralo ešte viac.

"Naša si niekoho?" Dvihol obočie a ja som sklopila zrak.

"Nie. Bola sama odkedy si zmizol. Ona tak nejako stále verila, že by si sa jedného dňa mohol vrátiť." Zaťala som ruky do pästí.

"A čo ty?"

"Ja?"

"Verila si tomu, že by som sa mohol niekedy vrátiť?" Naklonil sa ku mne ponad stôl.

"Ja... nie. Bola som na teba hrozne naštvaná, že si nás opustil. Proste..." Vzdychla som si. Bolo mi do plaču. Prečo s touto témou vôbec začínal?

"Ver mi, že som nechcel. Ale nemal som na výber." Sklonil hlavu aj on. "Musel som ísť sem a pokúsiť sa zachrániť túto planétu, ale teraz viem, že sa to nedá." Vzdychol si a rukou si prehrabol vlasy.

"Prečo nie?" Veď moja krv mu môže pomôcť.

"Aj keby som z teba vypumpoval všetku tvoju krv a vyrobil liek, nikdy by ho nebolo dosť na to, aby sa mi podarilo vyliečiť celú planétu. Abanodon je síce menší než Zem, ale lieku by bolo málo. Vyliečil by som ani nie polovicu obyvateľov a zvierat a potom čo? Tá druhá polovica by znovu nakazila tú prvú." Smutne sa usmial. "Iné deti ako teba už nemám, moji rodičia nepripadajú do úvahy, keďže sú ešte starší než ja a to už moja krv sotva funguje, tvoja krv by všetka nestačila a ty deti nemáš, takže..." Pokrčil plecami. "Nemá to zmysel. Môžeme sa rovno vrátiť domov."

"Takže to si tu bol celých tých niekoľko rokov úplne zbytočne?!" Zakričala som.

"Liek som objavil iba nedávno. O tom, že som voči vírusu imúnny som zistil pomerne rýchlo, ale svoju krv som dokázal správne namiešať až pred pár mesiacmi. A aj to prestala účinkovať. Nemal som dosť času. A naviac, našiel som novú formu vírusu. Je ešte agresívnejšia než pôvodná, čiže to účinkuje aj počas dňa. Dokonca už som skúšal aj tvoju krv, ale zaberá na vírus inak, než na normálny vírus." Zakrútil hlavou.

"Čože?" Nechápala som ho. Na kom tú krv skúšal?

"Poď so mnou." Kývol hlavou a tak som ho nasledovala. Cestou sme stretli Barbequ, vyzerala zadumane. "A vlastne... Toto by ste mali vedieť všetci." Povedal otec, keď ju zbadal. "Kde sú ostatný?" Spýtal sa jej a dvihla hlavu.

"Mali by byť tam." Ukázala na dvere práve keď odtiaľ vychádzal Jake, zrejme trochu naštvaný a za ním vyšiel von Matt so Samanthou. Tiež nevyzeral moc nadšene, ale Samantha sa tvárila akoby práve vyhrala Oscara.

"Skvelé. Poďte." Kývol hlavou a všetci sme ho nasledovali. Udivovalo ma ako sa dokázal v tej spleti chodieb tak skvele vyznať, ale zrejme to tu už mal pochodené, takže to tu poznal naspamäť. 

Prešli sme cez niekoľko dverí a nakoniec sa vedec pred jednými zastavil a otočil sa ku nám. "Nezľaknite sa prosím, je to bezpečné." Povedal nám a potom sa otočil a dvere nejakou svojou kartou otvoril. Vošli sme za ním do miestnosti a najprv ma síce prekvapilo, že je tam tma, ale svetlo sa po chvíli rozsvietilo a mohla som vidieť dosť veľa nástrojov. V podstate to tam znovu vyzeralo ako vo vedeckom laboratóriu, ale toto bolo väčšie, bolo tam viac stolov, dokonca aj nejaké klietky a sklené výklenky. A v jednom niekto bol. Chlapec, nie moc starší odo mňa, mal ryšavé vlasy a mal ich pomerne dlhé, ale boli kučeravé, takže mu držali pri hlave a mal ich ako prilbu, ale vyzeralo to na ňom dobre. Mal tmavé zelené oči a výrazné črty.

Pozeral sa na nás spoza skla, v ktorom boli diery na vzduch a mal cez ne prepchané prsty. Bol trochu špinavý a niekde mal dokonca aj krv, ale vyzeral pokojne.

"Toto je Sebastian. Je tu už pár týždňov a snažím sa na ňom skúšať účinky lieku a tiež som pozoroval správanie vírusu, testoval som jeho krv... A tak podobne." Rozhodil rukami otec. "A vďaka nemu som prišiel na to, že vírus, ktorým je nakazený on je agresívnejší." Hovoril a potom im vysvetlil to, čo hovoril aj mne predtým o agresívnejšej forme vírusu.

"A to sa ho tu nebojíte mať?" Spýtal sa ho Jake.

"Nie. Je to bezpečné." Usmial sa vedec. "Niekedy je to síce dosť zaujímavé, ale dávam si pozor. A pokiaľ je tam zavretý, nič vám nehrozí." Povedal a otočil sa ku Sebastianovi. "Avšak teraz je jeho stav už oveľa lepší než ako keď sem prišiel. Už sa nás nesnaží zabiť, dokonca v ňom vírus už nevyvoláva nijakú agresivitu." Usmial sa otec, zjavne nadšený svojím pokrokom. "Napomohla tomu hlavne krv Christiny." Povedal a pristúpil ku sklu. "Dokonca si myslím, že už by sme ho mohli aj pustiť von medzi nás, ale dávajte si pozor, stále vás môže nakaziť. Ale to len v prípade, že sa vaša krv dostane do kontaktu s tou jeho." Povedal a prešiel ku ovládaciemu panelu.

"A je to vážne bezpečné?" Opýtala som sa ho.

"Úplne. Dokonca sa s ním dá aj pozhovárať." Usmial sa a potom sa začal venovať otváraniu dverí. "Ahoj Sebastian." Pozdravil ho otec.

"Dobrý deň pán doktor. Je čas na lieky?" Prehovoril Sebastian a pri zaznení jeho hlasu mnou prešli zimomriavky. Bol priam neskutočný! Znel tak... akoby bol stvorený pre spev a rozprávanie. Dokázala by som ho počúvať hodiny.

"Nie. Chcem ti niekoho predstaviť." Usmial sa otec a odstúpil aby na nás Sebastian lepšie videl. "Barbequ, Matthew, Jake, Samanthu už poznáš a..." Zamračil sa a chvíľku ma hľadal pohľadom. "A toto je moja dcéra. Vďaka jej krvi sme dokázali potlačiť účinky vírusu." Znel akoby bol na mňa hrdý a pri tom ja za to ani nemôžem.

"Ďakujem." Povedal Sebastian a vedela som, že to hovorí mne, pretože sa na mňa pozeral. "Bez tvojej krvi by som bol asi aj naďalej taký." Jemne sa usmial a naklonil hlavu nabok. Bol taký zlatý. "Ale ďakujem aj vám doktor. Bez vašich zručností by to tiež nebolo možné." Otočil sa ku otcovi a ja som prestúpila z nohy na nohu a sklonila som pohľad na zem.

"Ale ešte ti idem pre istotu odobrať krv." Povedal otec. "Posaď sa sem. Chcem totižto vedieť ako sa správa vírus teraz." Kývol hlavou ku stolu a potom prešiel ku skrinke, kde si začal chystať injekciu.

Otočila som sa, pretože aj napriek tomu, že som vedela, že to nie je určené mne, bolelo ma to aj za Sebastiana. Aj keď predpokladám, že na to musel byť zvyknutý. Ale otázne je či sa na to vôbec dá zvyknúť.

Celý odber krvi som sa pozerala inam a zatiaľ som si prezerala tú miestnosť. Na vedca som sa znovu pozrela až keď som začula, že niečo padlo na zem.

"Samantha!"