Zánik Civilizácie

56. Kapitola - Vojna

Christina/Sky

Otvorím oči. Ani neviem čo sa mi snívalo, ale spala som zle. Celú noc som sa budila a nevedela som zaspať na dlhšie ako na pár minút. Tou tvrdou zemou to určite nebolo, skôr som mala pocit, že si za to môžem sama. Nevedela som prestať myslieť na to všetko s Andrewom a Barbequ. Vedela som, že to nie je správne a to aj bez toho, aby mi to Barbequ hovorila, ale nečakala som, že ku mne bude Andrew prechovávať hlbšie city. Predtým ako sme s Barbequ prišli na Abanodon sa po mne chalani ani len neobzreli a nie to ešte aby ku mne cítili čosi viac. A teraz sa do toho akosi neviem vžiť.

Dvihla som sa, pretože som si uvedomila, že pokúšať sa zaspať je zbytočné. Rozhliadla som sa a zbadala som, že Matthew spí neďaleko. Pri nohách mu spal Voldemort a vyzeral nadmieru spokojne.

Na druhej strane bola Anabelle, ktorá len sedela a vyzerala, že premýšľa. Predpokladám, že to tak len vyzerá, pretože pochybujem, že by čosi také jednoduché dokázala. 

Potom tam bol Jake, ktorý sedel, opieral sa chrbtom o strom a hľadel niekam na druhú stranu ohniska, v ktorom horelo už len trochu dreva. Vyzeral, že je unavený, zrejme vôbec nespal a pod očami mal slabé kruhy. Takmer mi ho prišlo aj ľúto. Takmer.

Pozrela som sa na druhú stranu za oheň a tam na zemi ležala Barbequ a spokojne odfukovala. Takže to na ňu Jake hľadí. Zrejme má nad čím premýšľať.

Za Barebqu sa o strom opieral Will a ten na ňu hľadel iba po očku, ale nedalo sa to prehliadnuť. 

Jediný kto chýbal bol Andrew. Zrejme sa ešte nevrátil, po tom čo odišiel. Vzdychla som. Asi by som mala ísť za ním, pohľadať ho, možno sa mu dokonca niečo stalo! Ale nie, veď on na seba vie dať pozor. Zamračila som sa. Porozprávať sa s ním budem musieť tak či onak, na tom nič nezmením. Ale čo mu povedať? Mám ho na rovinu poslať do riti, len za to, že on je pre mňa dobrým priateľom, ale nič viac? Určite z toho nadšený nebude a bude na mňa naštavný len preto, že som si vybrala Matta a nie jeho a to aj po tom všetkom, čo mi Matt urobil. Ale ja som si nevybrala Matta. Sakra, nechcem ani jedného z nich a basta!

Postavila som sa prešla som ku svojmu ruksaku. Idem si už konečne urobiť aspoň menšiu inventúru. Možno tam nájdem niečo zaujímavé a možno tam nájdem aj svoj mobil. To by bolo úžasné!

Vzala som si svoj ruksak z tej menšej hromady a prešla som o kus ďalej. Posadila som sa a nohy som dala od seba. Medzi ne som si dala ruksak a otvorila som ho. Ani som nevedela kde začať, ale proste som do neho strčila ruku a prechádzala som po zadnej stene. Postrehla som, že som rukou vkĺzla do akéhosi vrecka. Pokračovala som teda hlbšie do vrecka a prsty mi narazili na niečo tvrdé. Prišlo mi to ako tenká kniha. Zamračila som sa. Pokúsila som sa to nejako chytiť a vytiahnuť. Chytiť to normálne sa mi ako inak nepodarilo, ale vytiahnuť sa mi to podarilo.

Zvedavo som sa na to pozrela a keď som zistila, že to je môj zošit, do ktorého kreslím, skoro som od radosti vyletela z kože. Vďaka tomu, že mal tvrdé dosky, tak bol vo veľmi dobrom stave. Otvorila som ho a užívala som si tie krásne spomienky, ktoré sa mi rodili v hlave, ako som ním postupne listovala. Nad niektorými kresbami som sa aj zasmiala. Takto som sa dostala až ku poslednej kresbe, ktorú som v zošite mala. Nemala som zaplnenú ešte ani polovicu z neho, čo ma tešilo, pretože ten zošit bol úplne super a nechcela som si ho tak rýchlo zaplniť.

Prstami som opatrne prešla po kresbe pred sebou a pohladila som tú dokonalú tvár pred sebou. Priblblo som sa pri tom usmievala a síce to ešte nebolo dokončené, už teraz som videla, že to ani zďaleka nie je také dokonalé, ako originál. Ale malo by sa mi odpustiť už len preto, že keď som to kreslila, ešte som nevidela originál naživo, ale len vo svojej chorej hlave. 

Očami som prešla na spomínaný originál, ktorý mi teraz ležal chrbtom. Usmiala som sa. Možno by som ho mohla dokončiť. Ale čím? Strčila som ruku do batoha, dúfajúc, že by tam niekde mohol byť aj môj peračník alebo proste niečo, čím by sa dalo kresliť. Trvalo mi to nevydržateľných päť minút - aspoň si myslím, že to bolo toľko -, kým sa mi podarilo vyhrabať odtiaľ svoj peračník. V TWOR-ovi mysleli ozaj na všetko. 

Prehľadala som si peračník a vytiahla som pentelku. Usmiala som sa na ňu a pustila som sa do kreslenia. Nebolo to jednoduché, ale teraz sa mi to kreslilo ľahšie, keď som vedela, ako mám čo urobiť. Niečo z pôvodného obrázka som zgumovala a opravila som to na čosi, čo sa viac podobalo skutočnosti.

Zahryzla som si do pery a zacítila som ako mi začalo škvŕkať v žalúdku. Rufus, ticho! Povedala som svojmu žalúdku a zamračila som sa. Pri takejto dôležitej činnosti ma rušiť!

"Kokos, vieš čo sa mi snívalo?" Ozvala sa vedľa mňa Barbequ a ja som si povzdychla. Zrejme nebudem mať pokoj.

"Dúfam, že niečo o tom ako pôjdeš uloviť raňajky." Poznamenala som sucho a ďalej som sa venovala kresleniu, bez väčšieho záujmu o sen Bbq. Netreba si to brať osobne. Som proste hladná a pokiaľ viem, tak si budeme musieť najskôr niečo zohnať.

"Snívalo sa mi o tom, ako sa zobudím, budem ti chcieť povedať čo sa mi snívalo a ty si ma poslala do prdele." Povedala mi s veľavravným pohľadom a ja som sa len usmiala a pretočila som očami.

"Nevedela som, že sa ti snívajú sny o budúcnosti." Zamumlala som.

"No dobre teda!" Dvihla sa. "A to mám ísť akože sama?" Trochu rozhodila rukami a pozrela sa na mňa ako na debila.

"Ja môžem ísť s tebou." Ponúkol sa pohotovo Will a ja som sa pobavene usmiala, zatiaľ čo Barbequ si ťažko povzdychla. Nič mu nepovedala a proste vykročila preč s Willom v pätách.

Sklonila som zrak ku svojej kresbe a usúdila som, že už by to aj mohlo byť hotové. Zahryzla som si do pery. Možno že by som mohla... nikdy som to ešte poriadne neurobila, ale skúsiť to musím. Zovrela som pentelku ešte silnejšie a priložila som jej hrot k papieru. Chvíľu som si to ešte len predstavovala v hlave, než som konečne prinútila svoju ruku spolupracovať a dokázala som tak vykúzliť pri kresbe aj podpis.

"Čo to máš?" Ozvala sa za mnou Anabelle a ja som nestihla zatvoriť zošit včas, aby jeho obsah zostal skrytý pred jej zrakom. "Ukáž mi to." Prikázala mi a už mi brala zošit z ruky. Ja som sa ho však vzdať nechcela len tak ľahko a teda som ho nechcela pustiť.

"Nechaj to tak!" Zavrčala som a postavila som sa.

"Ale no, čo tam máš, keď sa to snažíš skryť?" Provokovala ma a ja som sa len mračila.

"Nič, čo by teba malo zaujímať." Trhla som zošitom k sebe a Anabelle ho konečne pustila. Pritlačila som si ho k hrudi a dvihla som zo zeme pentelku. Oboje som strčila nazad do ruksaka a na Anabelle som sa odmietala čo i len pozrieť.

"Predo mnou to aj tak neskryješ." Pohrozila mi a ja som stisla sánku.

"Ak sa mi budeš hrabať vo veciach, veľmi to oľutuješ." Povedala som a dvihla som sa na nohy, pri čom som sa ku nej otočil, aby som sa jej mohla pozrieť do tváre.

"Mám to brať ako vyhlásenie vojny?" Dvihla obočie.

"Tá už predsa dávno začala."