Zánik Civilizácie

14. Kapitola - Jasné?

Christina/Sky

Výstrel mi ešte doteraz rezonoval v ušiach akoby som ho počula znovu a znovu. Jediné čo som videla bolo ako Matt predo mnou spadol na zem a ja som nedokázala zastaviť a potkla som sa oňho, čiže som zletela tesne vedľa neho. Nevedela som čo sa stalo a chcela som to zistiť ale zároveň som sa aj začala báť, že by po nás opäť mohol niekto vystreliť.

Začula som ako Matt zastonal a ja som sa hneď štverala na nohy aby som si ho mohla prezrieť. Nechcela som aby zomrel. Nechcela som aby sa mu vôbec niečo stalo! Z časti aj preto, aby som na túto úlohu nebola sama, ale aj preto, že práve on bol mojím snom a nechcela som o neho prísť i keď bol miestami odporný. A naviac, vyčítala by som si jeho smrť do konca svojho života - čo by v prípade jeho smrti možno ani netrvalo tak dlho -, pretože to ja by som mohla za jeho smrť, pretože kvôli mne sme tu a síce sa rozhodol sám, že pôjde so mnou, aj tak by to bolo kvôli mne!

"Matt!" Zakričala som po ňom, ale on sa len prevalil na chrbát a postavil sa na nohy ako nový. Prekvapene som na neho hľadela, ale vystrašene zároveň, pretože som stále nevedela či mu niečo nie je.

"Bež!" Kričal po mne on a vliekol ma za sebou za najbližšiu stenu budovy. Cestou som ešte počula nejaké výstreli, ale inak som svoje okolie nevnímala. Len som sa nechala ťahať preč, do bezpečia a moje nohy už robili čo bolo treba, čiže bežali za ním ako o život. V očiach som mala slzy a sotva som niečo videla, ale zatiaľ som sa nepotkla. Chcela som tomu však predísť a teda som zažmurkala a snažila som sa zotrieť si slzy rukou, ale skôr som to len zhoršila. Našťastie Matt zastal a pritlačil ma na stenu rukou, čo som využila a začala som si rýchlo vytierať tie slzy. Keď som konečne začala zas niečo vidieť, pozrela som na Matta a najprv som poriadne ani nemohla uveriť tomu, že stojí na nohách a je živý.

"Si v pohode?" Spýtal sa ma cez plece a ja som len prikývla, čo vidieť nemohol, tak som sa rozhodla pre slovnú odpoveď.

"Ja áno. Čo ty?" Oplatila som mu otázku trochu roztrasene. 

"Povedzme." Kývol ramenom a odlepil sa od steny. Potom ma znovu začal ťahať preč, ale už trochu pomalšie a dával väčší pozor.

"Čo to znamená?" Chcela som vedieť.

"Teba azda nebolí tvrdý pád na zem?" Položil mi otázku a nechápavo som na neho pozrela.

"Počkať, takže ak ťa to netrafilo, prečo si zletel na zem?" Spýtala som sa zas už o čosi viac nadšene.

"Pretože som sa potkol o vlastné nohy. Ten výstrel ma prekvapil a keďže som to nečakal, zle som stupil." Posťažoval sa a ja by som mala chuť sa začať smiať, keby som už teraz nelapala dych. No jo, moja kondička na tom nebola práve ukážkovo, ale nevzdávala som sa a šla som ďalej. Kvôli Bbq!

"Čo to po nás vlastne strieľalo?"

"Bol to jeden z nich. Niektorý majú zbrane. Tento však našťastie netrafil." Poznamenal a ja som sa nad tým zamyslela.

"Akoby nestačilo že aj bez zbraní chcú vraždiť všetko živé naokolo." Vzdychla som nakoniec a po chrbte mi prebehli zimomriavky keď sme zahli za roh, kde ich bola celá banda a po tom ako nás zbadali, rozbehli sa po nás.

Zjačala som, ale Matt nestrácal hlavu a proste zmenil smer a bežal inam. Ja už som v tomto meste bola totálne stratená, on však nevyzeral, že by nevedel kam má ísť a proste si šiel ďalej akoby tadiaľ chodil každý deň a poznal naspamäť každú ulicu. A možno aj chodil... Nejako tie dni s Jakeom predsa tráviť museli.

Už som si skoro necítila nohy a v boku ma pichalo, pretože Matt stále bežal ďalej a zdalo sa mi, že aj čoraz rýchlejšie. Zastavil iba raz za čas a aj to len na krajoch ulíc aby zistil či tadiaľ môžeme prejsť alebo nie.