Zánik Civilizácie

28. Kapitola - Je to v pohode

Prišiel ďalší náraz a ďalší pád. Viac než mňa mi bolo ľúto toho tvora podo mnou. Veď on za to ani nemohol. Ale tiež mohol mať dosť rozumu na to, aby sa tomu stromu vyhol, keď videl, že ja sa k ničomu akosi nemám. 

Potom prišiel ten osudný náraz a síce som si dala ruky pred tvár, nič nebránilo tomu, aby som skočila šípočku cez toho tvora, preletela som popri strome a letela som ešte asi meter, než som dopadla na zem. Celý tento môj prelet mi prišiel ako jedna veľká škvrna, ale som si istá, že keby to niekto natočil a urobil z toho film, táto časť by bola v spomalenom zábere, len aby mohla dokonalo vystihnúť môj pripečený výraz, ktorý som pri tom určite mala.

Po dopade som ešte chvíľu ležala na zemi a bála som sa otvoriť oči, pretože som sa bála, že by som si mohla nájsť odtrhnutú nohu niekde pri hlave alebo tak. Ale necítila som až takú bolesť, čiže som zrejme bola celá. I keď lakte ma boleli svetoborne a dosť som si cítila aj kolená. Moc som sa tomu nedivila, skôr som sa divila, že ma bolí len to. 

Posadila som sa a prezrela som si končatiny, ktoré vyzerali, že sú v pohode. Dokonca ani len ten oblek som nemala roztrhaný takže som predpokladala, že kolená budem mať maximálne tak dobité. Tešilo ma to.

Začula som krik a teda som sa pozrela hore a mohla som vidieť ako Matthew skočil dolu z Marmonata akoby to robil už miliónkrát predtým a rozbehol sa ku mne.

"Si v pohode?" Vyzeral, že je nasratý.

"Áno. Myslím, že som. Vedela by som to prirovnať ku pádu z bicykla." Pokrčila som plecami. Prezrela som si znovu ruky, ale musela som s tým prestať v momente, keď ma Matt pevne chytil za ramená a vytiahol ma na nohy.

"Si ty normálna?! Čo si si myslela? Prečo si sa aspoň nepokúsila tomu stromu vyhnúť?!"

"Sorry, ja... som nevedela, že..." Nevedela som čo mu mám vlastne povedať.

"Chceš sa nechať zabiť?!" Pokračoval si vo svojom.

"Hej! Kroť sa trošku!" Protestovala som a snažila som sa nejako sa mu vymaniť. "Ako vidíš, tak som celá, nič mi nie je a som živá. Je síce milé ako ti na tom záleží, ale tvoje zovretie dosť bolí." Vzdychla som si a dúfala som, že ma už pustí.

"Tak ty tu skáčeš cez stromy a Marmonata a teba bolí to, ako ťa držím?!" Vyzeral, že je skutočne zaskočený. Ale ten hnev z neho ešte nevyprchal.

"Zrejme áno." Pritakala som a on ma konečne pustil.

"Čo sa stalo?" Vložil sa do toho Jake, ktorý sa práve vynoril odnikadiaľ a tesne za ním šla Bbq. Vyzerala, že je dosť nesvoja. By ma zaujímalo čo také sa stalo, keď sa tvári akoby tu nebola. Dokonca od Jakea aj pár krokov ustúpila.

Zvedavo som na ňu hľadela, čo si vyslúžilo iba ďalšie červenanie sa z jej strany a zavrtela hlavou.

"Tak čo sa stalo?" Spýtal sa Jake ešte raz a už trochu nevrlo, pretože sa mu nedostalo odpovede. V krátkosti som mu to všetko zhrnula a keď som skončila, už mu trhalo kútikmi. "Prepáč, že sa smejem, ale..." Nedopovedal a rozosmial sa.

"To je v pohode..."

"Nie, to nie je v pohode." Zavrčal Matt. "Zober si, že by tu teraz nestála takto ako tu stojí, ale bola by tu kdesi rozhádzaná po zemi." Stále bol naštvaný. By ma zaujímalo kedy ho to prejde.

"Ale kľud. Nezaoberaj sa tým, čo by bolo keby. Ber to tak ako to je a teš sa z toho." Podráždil sa aj Jake. Matthew si našťastie len vydýchol, privrel oči a už nič nepovedal. Všimla som si, že zatínal päste a po pravde som sa mu ani moc nedivila. Zrejme sa musel veľmi ovládať. A vyzeralo to tak, že by to aj mohlo zabrať, keďže sa znovu nadýchol, pomaly vydýchol a otvoril oči. Potom sa zvrtol na päte a bez slova odišiel. Zmätene som za ním hľadela a snažila sa prísť na to, čo mu asi tak môže byť, ale nakoniec som to nechala tak, ešte som sa trochu oprášila a šla som za ním, nech už išiel kamkoľvek. Teda, aspoň som dúfala, že sa rozhodol pokračovať v ceste a nie, že chce byť len osamote. Súkromia mu viem dopriať koľko len chce, ale cítila by som sa asi trochu blbo, keby som teraz vyliezla spoza kríka a našla ho ako stojí rozkročmo pred stromom a - ako to povedal Jake - vyprázdňuje bambus. Bolo by to maximálne divné a trápne a asi by som sa len zvrtla na päte a ušla, pretože by som sa mu už do konca života nedokázala pozrieť do očí.

Pozerala som sa pod nohy, žeby som znovu nezaryla nosom do zeme. Prešla som rukou po kôre stromu, okolo ktorého som práve prechádzala a rozhliadla som sa. Akosi sa mi stratil Matt. Až tak veľa stromov tu nebolo, ale on sa proste vyparil akoby tam ani nikdy nebol. Snažila som sa preto nájsť aspoň Jakea s Bbq, ale ani oni dvaja nikde neboli.

Snažila som sa nepodliehať panike, ale nebolo to vôbec jednoduché, vzhľadom k tomu, že som nikde nikoho nevidela, nepočula a ani som netušila kde som.

Pokúsila som sa vrátiť na to miesto, kde sme boli ešte pred chvíľou všetci, ale po asi piatich minútach chôdze som si uvedomila, že to je zbytočné, pretože som zablúdila už totálne. Možno by som mala kričať, ale to som nechcela. Už len z toho dôvodu, že som nechcela prilákať nejaké zviera, ktoré sa ma pokúsi zožrať.

Zaškrípala som zubami, zaťala som päste a snažila som sa ísť tam, kde bol porast najredší a dúfala som, že sa tak čoskoro dostanem von.

Cítila som sa dosť trápne už len preto, že vždy keď mi pod nohami praskla vetvička alebo niečo, začala som sa obzerať okolo seba, že čo to bolo, ale vždy som to bola len ja. Aspoň v to teda dúfam.

Kráčala som ďalej a keď som sa zahľadela ďalej pred seba, zbadala som medzi stromami ten domček, ktorý som videla aj z útesu. Pousmiala som sa. Obliala ma vlna nádeje, že by tam mohli byť. Rozbehla som sa preto vpred a síce som cestou preletela cez krík, bolo mi to fuk, hlavne nech som už tam.

Preskočila som ďalší krík a pri dopade som začula ďalšie pukanie. Bolo silnejšie, než tie predošlé a síce ma to vydesilo, ale bežala som ďalej. Alebo som sa o to aspoň snažila.

Všimla som si, že zem sa približuje, ale nebolo to tým, že by som zakopla. Bolo to tým, že sa podo mnou preborila zem a ja som padala do tmy.