"1 225..."
"1 226..."
"1 227..."
"1 228..."
"Bože ... už ma nebaví počítať ako kvapká voda z vodovodného kohútiku" povzdychla som si
"1 229..."
" PROSÍM POMOC!" skríkla som a dúfala ,že po dvoch hodinách čo som tu zavretá ma niekto počul. No nikto. Postavila som sa a začala som búchať na dvere sprchy.
"ZACHRÁŇTE MA NIEKTO!" zúfalo som vykríkla. Môj hlas sa niesol po celej miestnosti. Bez reakcie...
"Prosím..." zaskučala som a po stene sprchy sa opäť zosunula k zemi. Opäť sa mi z očí spustili vodopády sĺz.
"Ja tu už nechcem byť..." zavzlykala som
"Podľa mňa ma aj tak nikto nehľadá. Inak by ma určite našli. Podľa mňa im vyhovuje to že som zmizla ..." skrčila som kolená o ktoré som si následne oprela hlavu.
"Kris do kedy ju tam budeme držať " spýtal sa ho Tao. Ja som sa snažila dostať zo školskej skrinky do ktorej ma zavreli
"Dokedy ma to neprestane baviť ... a teraz drž tie dvere. Idem nájsť niečo , čím ich zabarikádujeme" povedal Kris a ja som počula ako sa odo mňa vzďaľuje
"Tao prosím pusti ma" zavzlykala som a buchla rukou do vnútornej strany skrinky
"Nesnaž sa ... Nepomôže ti to" zasmial sa
" Prečo to robíte ?"
"Baví nás robiť ti zle. Absolútne sa tomu nebrániš. Teda brániš ale si slabá. Tak chápeš... Je to pre nás také jednoduché" zasmial sa.
O chvíľu sa vrátil Kris so zámkom , ktorým rýchlo uzamkol skrinku v ktorej som sa nachádzala.
"Výborná práca Tao" povedal Kris a obaja so smiechom odišli
"Prosím pustite ma von!" skríkla som po nich a rozplakala sa
Pripadám si ,ako vtedy keď ma zamkli do tej skrinky, no až na rozdiel s touto situáciu ... tam som bola kratšie. Zotrela som si slzy.
Zrazu som započula, ako sa odomkli železné dvere . Bola som ticho a počúvala som kroky ktoré sa prechádzali po chodbe ,až vošli do miestnosti vedľa.
"Lea si tu?" skríklo dievča
"H-Hej!" zakričala som. Kroky sa zrýchlili ,až sa zastavili pred sprchou a otvorili od nej dvere.
"Preboha , si v pohode ?" spýtala sa Sarah
"Nie" zhlboka som sa nadýchla
"Celá tvoja trieda ťa hľadá... čo tu robíš? " spýtala sa vystrašene a pomáhala mi vstať zo studenej zeme.
"Klaudia ma sem zavrela" povedala som a snažila som sa udržať na sebe uterák.
"Myslela som si , že v tvojom zmiznutí bude mať prsty ona" povedala a pozrela sa na mňa ako sa trasiem od zimy... a aj od strachu. Vyzula si tenisky
"Obuj si ich" povedala a ja som tak urobila. Vyzliekla si šedú , huňatú mikinu , s uškami na kapuci a obliekla mi ju, aby mi nebola zima. Uterák som mala zaviazaný okolo pásu , no aj tak som si ho na sebe pridržiavala.
"Ďakujem..." povedala som
"Nemáš za čo... Hlavne ťa musím dostať za učiteľmi" povedala a začala ma ťahať za ruku
"Vážne ma hľadajú?" neisto som sa spýtala
"Úplne všetci..." zavrela za nami železné dvere . Pomaly sme vyšli po schodoch , kde sme sa dostali medzi ľudí. Všetci sa na mňa začali pozerať. Išli sme taktiež okolo mojej triedy. Nazrela som do nej. Všetci vyzerali ako pred nervovým zhrútením. Zoe plakala a Jongin sa ju snažil upokojiť. Junmyeon tam zhlboka dýchal do papierového sáčku , Baekhyun sa prechádzal nervózne po triede a Lay sedel na svojom mieste a pozeral do blba.
Vošla som spolu so Sarah do vnútra. Všetci sa na mňa pozreli a v momente akoby ožili.
YOU ARE READING
DON'T TOUCH ME!
Fanfiction,,Na koho sa mám v živote obrátiť, keď ľudia ktorým som najviac verila , mi najviac ublížili? Už nevládzem ďalej takto žiť. Nevládzem si ďalej ubližovať, aby som prestala myslieť na všetko to zlé... " *Varovanie* Príbeh b...
