Vstala som z postele. Bolela ma hlava ,ale radšej som už nechcela s liekmi robiť nič. Vošla som do kúpelne , umyla si tvár. No keď som sa uvidela v zrkadle , hrozne som sa zľakla samej seba. Vyzerala som ako po neskutočnej párty a na krku som mala ten cucflek od otca. Vybrala som zo šuplíku taštičku s kozmetikou. Korektorom som si skúšala zamaskovať kruhy pod očami a make-upom som si skúšala zakryť tú vec na krku. Ani jedno sa mi nepodarilo poriadne zamaskovať. Aspoň som to menej zviditeľnila. Vrátila som sa do izby ,zbalila si učebnice a obliekla sa. Asi dnes pôjdem navštíviť babku. Chýba mi a potrebujem sa s ňou porozprávať. S taškou som sa vybrala rovno z domu. Vykašlala som sa na jedlo. Nechcela som sa stretnúť s otcom. Nasadila som si na tvár moje rúško a vybrala sa do školy.
Cesta dopadla prekvapivo v pohode. Nikto si ma nezastavil a nevrazil mi . Beriem to ako úspech. Vošla som do triedy a tašku hodila na zem k môjmu miestu. Hneď za mnou prišiel Junmyeon.
"Čo sa stalo Lea?" spýtal sa a prekvapene pozrel na mňa.
"Poškriepila som sa s otcom..." povzdychla som si
"Kriste pane..." povedal šokovane a prezeral si modrinu.
"Prečo?" spýtal sa
"Ja- Chcela som sa predávkovať liekmi..." povedala som potichu , aby ma počul len on. Ako som to povedala , úplne na mňa vyvalil oči.
Vytiahol ma z triedy a išiel so mnou do učebne Biológie,kde sme boli len my dvaja.
"Vysvetľuj..." povedal vážne
"Čo?" spýtala som sa ,ako keby som o ničom nevedela
"Prečo si sa chcela zabiť?" pozrel sa mi do očí
"Nezvládam to. Už je toho na mňa moc"
"Nechceš mi o tom povedať ?" spýtal sa ma
"Vieš ako rada ? ... Ale keby sa to dostalo na povrch skončila by som strašne zle" pozrela som do zeme
"Horšie ako to čo sa s tebou deje teraz?"spýtal sa prekvapene
"Zabili by ma... " Povedala som vystrašene. To by nebola len taká obyčajná rýchla smrť. Umučili by ma. Užívali by si každú sekundu môjho utrpenia.
"Kto????"
"Nemôžem ti to povedať"
"Lea ide o tvoj život doriti..."
"Ja... Nemôžem" povedala som s roztraseným hlasom. Oči sa mi začali plniť slzami. Rukami si prekryla tvár.
"Keby že sa rozhodneš mi to povedať , tak povedz . Som tu pre teba . A už si neubližuj , jasné? " objal ma. Po chvíľke ako sa oddialil.
"Môžem?" Spýtal sa a pozrel na moju ruku. Ja som mu na to prikývla. Dal mi dole mikinu a pozrel moje ruky. Hľadal , či nemám náhodou ďalšie rany.
"Bude ti vadiť keď si dám dole to tričko a skontrolujem či aj tam si si niečo nespravila? ..." Spýtal sa a ja som záporne pokrývala hlavou. Zdvihla som obe ruky do vzduchu. Junmyeon vzal do rúk lem môjho trička a začal ho vyťahovať hore .
Keď mi už bolo vidno podprsenku a tie značky a modriny čo som mala na bruchu, tak sa otvorili dvere a vstúpila dnu učiteľka . Junmyeon mi stiahol to tričko aby to náhodou nevidela. Rýchlo som si obliekla mikinu.
"Čo tu vy dvaja robíte ?"
"Rozprávame sa pani učiteľka" povedal Junmyeon a usmial sa na ňu.
"Nevyzerá to ako rozprávanie" povedala a mňa začal napĺňať strach. Stúpla som si za Junmyeona.
"Čo tým chcete akože naznačiť? " zasmial sa Junmyeon.
"Myslím , že to že tuto slečna nebola vyzlečená len tak" povedala vážne učiteľka . Junmyeon sa začal smiať. Neviem čo mu prišlo také vtipné. Práve ho obviňuje , že ma tu vyzliekal a on sa smeje.
"Myslím že by ste mal ísť so mnou za riaditeľom"
ESTÁS LEYENDO
DON'T TOUCH ME!
Fanfic,,Na koho sa mám v živote obrátiť, keď ľudia ktorým som najviac verila , mi najviac ublížili? Už nevládzem ďalej takto žiť. Nevládzem si ďalej ubližovať, aby som prestala myslieť na všetko to zlé... " *Varovanie* Príbeh b...
