Zavrela som oči
"Kľud Lea... Mysli na Chanyeola.. všetko bude v poriadku" opakovala som si nahlas.
"Je mi to moc ľúto..." ozvala sa Yoora
Pootočila som hlavu doľava ,aby som sa na ňu mohla pozrieť.
"Hmm?"
"Jedného dňa som tvojho otca stretla . Keďže som verejne známa osobnosť, tak sa so mnou začal rozprávať. To bol mimochodom deň po tom čo sme sa spolu o ňom rozprávali.
"Začal mi hovoriť že od vtedy čo ti zomrela mama ,čo vraj bola tvoja vina si začala mať záchvaty, psychické problémy a rôzne vidiny. Že si si vymýšľala všelijaké hlúposti a niekoľkokrát si utiekla z domu. Že niekedy môžeš byť aj nebezpečná pre ostatných. Zo strachu o Chanyeolove bezpečie som uverila všetkým tým kecom. Povedala som mu o tom že si u nás a on vytvoril plán ako ťa dostať naspäť.
Postupom času ,ako sme boli spolu som sa do neho zamilovala a on do mňa. Teda aspoň som si to myslela. Počúvala som ho ako jeho verný psík.
A teraz sme tu.. prepáč mi že som ťa zradila. Všetko je to kvôli mne" celý čas čo rozprávala ten príbeh, mala v hlase smútok.
"Chcela som povedať, že ty za to nemôžeš a že sa nemáš viniť. No to by to tak najprv muselo byť" prevrátila som očami a otočila sa naspäť dopredu.
"Je mi to vážne ľúto"
"To nás odtiaľto nedostane" povedala som naštvane
"Ale najviac toto asi ublíži Chanyeolovi"
"Čo? Prečo by to malo ublížiť najviac jemu?" Spýtala sa prekvapene
"Pretože tvoj braček sa mi rozplakal kvôli tomu že sa bojí toho ,že ma nebude vedieť obrániť a že sa raz zobudí a ja tam nebudem. A vieš čo? Vy ste ma od neho zobrali" povedala som
"Nie ... Ja som vážne ten najsprostejší človek na tejto planéte" povedala a rozplakala sa
"Čo ak sa mu niečo stane? " Spýtala sa ma s cez plač
"Mňa sa nepýtaj, ja som pripútaná k stoličke... Nič s tým nedokážem spraviť" pozrela som sa na ňu
"Môj maličký braček" spustila obrovský rev
"Plač ti nepomôže" povedala som brzcitne.
Viem že si myslela ,že tým že ma vráti naspäť k tomuto krerénovi tak že mi to pomôže,ale mala mi veriť....
Kto vie . Možno tu nebudeme tak dlho .
Možno niekto príde a zachráni nás.
***
O 5 dní neskôr
Každým dňom som sa cítila horšie a horšie.
Mala som silné kŕče a bolesti hlavy.
Po celých 5 dní, čo som tu som nejedla,čo pre Yooru neplatí. O ňu sa stará ,ako keby bola jeho dcéra a ja ako keby som bola cudzí človek..
Stále nás chodí kontrolovať a "vylepšovať" miestnosť.
Zabarikádoval okná, aby sme tam mali absolútnu tmu. Jediný zdroj svetla tam je zo žiarovky ktorá visí nad mojou hlavou a malinký lúč slnka ktorý prechádza zle zabarikádovaným oknom.
No svetlo zapína len vtedy, keď ide za nami.
Môj psychický stav sa zhoršuje.
Začínam mať opäť ďalšie halucinácie ,paranoje a nočné mory
Začala som pociťovať obrovskú úzkosť a stále väčší strach a záchvaty paniky.
Yoora to prekvapivo ešte zvláda.
Otec jej priviazal ruky tak , aby nebola nalepená na tom radiatori , no mňa nechal tak.
Započuli sme ako sa otvárajú dvere a hneď na to sa mi nad hlavou rozsvietila žiarovka.
Obe sme si hneď zavreli oči ,no je sme ich otvorili, zbadali sme , ako otec schádza zo schodov smerom k nám. V rukách mal tácku s jedlom. Pre Yooru.
YOU ARE READING
DON'T TOUCH ME!
Fanfiction,,Na koho sa mám v živote obrátiť, keď ľudia ktorým som najviac verila , mi najviac ublížili? Už nevládzem ďalej takto žiť. Nevládzem si ďalej ubližovať, aby som prestala myslieť na všetko to zlé... " *Varovanie* Príbeh b...
