Zaparkovali sme na parkovisku, vedľa budovy v ktorej sa kaderníctvo nachádzalo. Vystúpili sme z auta, ktoré následne na to Namjoon zamkol a prišiel ku mne.
Chytil ma za ruku a začal viesť ku kaderníctvu.
Vošli sme dnu a ihneď na nás upreli kaderníčky a zákazníci zrak. Ostali potom len nemo pozerať.
"To je to dievča..." započula som ako povedala jedna zákazníčka svojej kaderníčke. Bolo mi to nepríjemné, že som teraz známa a ešte kvôli akej veci. Vždy som sa držala v tieni ostatných ,tak aby som bola priam neviditeľná a teraz... Schovala som sa trochu za Namjoona.
Išli sme sa posadiť a čakať na to , kedy budú mať čas na mňa. Medzitým sme si otvorili vzorkovník , ktorý má pomáhať, ak si niekto náhodu nevie vybrať účes,alebo farbu. My sme si zobrali ten na farby. Teda Namjoon,lebo ja som mala vybrané. Ale keď si to chcel pozrieť, tam som ho nechala.
"Vážne chceš mať čierne?" Spýtal sa ma Namjoon
"Čo si mám dať ružové? "
"No, kľudne" povedal s úsmevom.
"Bolo by to zlaté. Vyzerala by si ako poník a nie ako chodiaca smrť" zasmial sa
"No práve že ako poník vážne nechcem vyzerať. Chcela by som sa strácať medzi ľuďmi" povzdychla som si
"To že si zmeníš farbu vlasov neznamená že si ťa nebudú ľudia všímať ,alebo že ťa nespoznajú"
"Nevadí , aj tak chcem tu čiernu..." Povedala som presvedčene
"Ako si praješ" povedal a odložil vzorkovník naspäť na svoje miesto a oprel sa o gauč. Ja som si položila hlavu na jeho rameno.
"Ďakujem za to čo pre mňa robíš"
"Pre teba by som spravil hocičo" povedal a chytil ma za ruku. Preplietol naše prsty. Vyzerali sme ako starý pár , v parku na lavičke.
"Pamätáš si ako keď sme niekde prespávali a všetci už spali, tak sme chodili sa spolu von prejsť a tam sme bozkávali" povedal s úsmevom.
"Samozrejme že si to pamätám. To bolo chvíľu pred Krisom. Takže to bolo ešte v pohode obdobie"
"Prečo si mi nikdy nepovedala to s tým otcom?" Začudoval sa
"Strach... Za všetko mohol strach"
"Prosím? Vieš koľko utrpenia si si mohla ušetriť?" Pozrel sa na mňa prekvapene
"No tak ale ty by si to povedal polícii, zavreli by ho a mňa by zavreli do decáku. Do 18 by ma nepustili, ak by si ma niekto neadoptoval. A už by sme sa v živote nemuseli vidieť..." Povedala som smutne
"Moc to zveličuješ. Vôbec by to tak nemuselo byť" prekročil očami
"Alebo by to tak bolo" povedala som
Takto sme sa rozprávali až do doby, kým som neprišla na rad. Kaderníčka si ma posadila na stoličku.
"Tak ako to bude?" Spýtala sa s úsmevom. Namjoon zatiaľ sedel na tom istom mieste a hral sa na mobile.
"Chcela by som to prefarbiť na čiernu.." povedala som
"Celé, ombré, melír...?" Skočila som jej skočila do reči
"Celé"
"Fajn , hneď som späť, musím si ísť namiešať farbu" povedala a odišla do miestnosti vedľa. Onedlho sa vrátila. Nasadila mi zásteru, aby mi nezafarbila oblečenie.
Oddelila si vlasy ,tak že ostal jeden prameň ktorý išla farbiť od tých ktoré len mali prísť na rad. Postupne mi takto nafarbí celú hlavu a aspoň toho bude všade rovnako.
YOU ARE READING
DON'T TOUCH ME!
Fanfiction,,Na koho sa mám v živote obrátiť, keď ľudia ktorým som najviac verila , mi najviac ublížili? Už nevládzem ďalej takto žiť. Nevládzem si ďalej ubližovať, aby som prestala myslieť na všetko to zlé... " *Varovanie* Príbeh b...
