Saved

~2~

"Ako sa cítite, slečna Horan?"
Vošla do dverí staršia paní, ktorá mala byť mojou psychologičkou. Ale popravde?Ešte nič zo mňa nedostala. Celý ten čas mi pokladá tie isté otázky typu: Ako sa cítite? Myslíte naňho? Chceli by ste mi o ňom niečo povedať?

Tvári sa akoby mi najviac na svete rozumela, a pritom o mojich pocitoch vôbec nič nevie.

"Viete slečna, ak by ste so mnou komunikovali mohli by vás skôr pustiť domov."
Na chvíľu sa odmlčala a potom znova pokračovala
"Ste ešte mladá, chlapci prídu a odídu. Ešte ich v živote budete mať niekoľko. Je úplne prirodzené že ste teraz smutná, ale život je raz taký. Niekedy nám bere osoby na ktorých nám najviac záleží..."
"Už buďte ticho."
Zastavila som ju. Toto naozaj nemusím počúvať.
"Ale slečna..."
"Nie! Choďte preč!" Pozrela som sa na ňu tým najhnusnejším pohľadom akým som sa dokázala pozrieť.
Keď konečne pochopila že to nemá význam a odišla, zobrala som do rúk svoj mobil.
Mala som 9 správ.
Tri od mamy, dve od Nialla a štyri od Jade. Mojej najlepšej kamarátky.
Ale pozrieť si obsah či odpísať na správy sa mi vôbec nechcelo. Preto som mobil znova odložila na stolík.

Flashback
"Zayn naozaj musíme ísť tou motorkou?"
"Áno musíme, auto mám v oprave, teda jedine že by si chcela ísť autobusom." Pozrel sa na mňa a začal kývať obočím. Dobre vedel že s autobusom nechcem ísť. Nie preto, že by sa mi nejak hnusili, ale hold som lenivá a autobusová zastávka od Zaynovho domu je proste ďaleko.
"Tak vidíš."
A do rúk mi podal helmu. Nasadila som si ju na hlavu a išla k Zaynovi, ktorý už sedel na motorke.
Opatrne som si na tú vec sadla a čo najviac som sa natlačila na Zaynov chrbát. Rukami som sa ho pevne držala.
"Môžme?" Spýtal sa ma
"Áno."
Naštartoval motorku a vyrazili sme.

Počas celej jazdy som sa ho pevne držala.
Keď chcel odbočiť vyrútilo sa na nás auto.
Auto začalo rýchlo trúbiť ale boli sme pri sebe tak blízko,že Zayn nestihol zabrzdiť.
Táto zrážka zapríčinila že som sa pustila Zayna a bola odhodená niekam preč. Keď som sa ako tak zorientovala pozrela som sa okolo seba. Videla som roztrieštenú kapotu auta, a Zaynovu motorku, ktorá bola na šrot.
No Zayna som nikde nevidela.
Pozorne som sa všade pozerala, keď som ho uvidela ako ležal neďaleko odo mňa.Ako som mohla byť taká slepá ,že som si ho nevšimla? Po štvornožky som sa snažila k nemu dostať, ale bolo to ťažké. Bolelo ma celé telo a celú pravú ruku som mala od krvi.
Keď som sa k nemu doplazila, uvidela som že ma mierne pootvorené oči, no takmer vôbec nedýcha.
"Zayn!Zayn !Počuješ ma?"
"Milujem ťa."
"Zaynie aj ja teba."
Snažil sa pootočiť hlavu no moc sa mu to nedarilo.
"Sľúb mi že nikoho nebudeš milovať tak ako mňa."
Dostal zo seba priškrtene.
"Zayn sľubujem ale neboj všetko bude v poriadku."
Len pokýval hlavou na znak nesúhlasu a zatvoril oči.
Začala som kričať jeho meno, rôzne s ním hýbať ale nič.
V ten deň som oňho prišla. Prišla som o moju lásku.
Koniec flashbacku
______________________________________

Ahoj, strašne moc ma mrzí to opísanie tej nehody. Vôbec sa mi to nepodarilo podľa mojich predstáv. No robila som to prvý krát ( asi aj posledný😂) a asi milión krát som to prerábala, až som to nakoniec nechala takto.
Ešte raz sa za to ospravedlňujem ďalšia časť bude určite lepšia..