Saved

~11~

Neveriacky som sa naňho pozrela.
"Ako to myslíš?"
"Tak ako som povedal."
Stále som naňho hľadela. Ako môže takto rozprávať, keď o ničom nevie?
Slzy sa mi začali tlačiť do očí.
"Nič nevieš."
"Kvôli nemu si plakala aj minule?"
"Už sa ma nič nepýtaj. Daj mi pokoj!"
Prvá slza mi stiekla po líci. Bože, ako mne sa strašne chcelo plakať. No nemohla som. Veď som tu len prvý deň a už mám plakať?
"Prečo by som sa nemal? Môžem si robiť to, čo chcem."
"Nie!nemôžeš!"
"Ale áno, a myslel som to tak, že ja na jeho mieste by som sa s tebou hneď rozišiel. Preboha, vlastne ja by som si s tebou ani nezačal."
"Prečo to hovoríš?"
"Koľko ste spolu boli?"
"Dva roky."
Pozrel sa na mňa, a na jeho tvári nebol náznak žiadnej emócie.
"Musel to byť riadny idiot."
"Nie, nebol."
"Ale áno, keď s tebou bol tak dlho. Vlastne by som sa mu aj poklonil, keď s tebou tak dlho vydržal."
Pootvorila som ústa, a ďalšia slza mi stiekla po líci. Zatiaľ čo on na mňa uprene pozeral. Vôbec mu nebolo ľúto to, čo povedal.

Rýchlo som si zbalila veci do tašky, a utekala z triedy.
Počula som ako za mnou kričí učiteľka aj Jade. No bolo mi to je jedno. Utekala som po dlhej chodbe, vlastne ani neviem kam.
"Počkaj stoj!"
Otočila som sa, a uvidela ho ako za mnou beží.
Vošla som na dievčenské záchody, a oprela sa o jednu stenu.
Slzy sa mi zbesilo valili z očí. Nevedela som ich zastaviť.
"Veď som také nič nepovedal."
Pozrela som sa naňho a uvidela ako predo mnou stojí, a ruky má vo svojich vačkoch na džínach.
"Toto sú dievčenské záchody."
"Nehovor."
"Mohol by si odísť?"
"Nechápem prečo plačeš, nič som ti také nepovedal. Len pravdu."
Postavila som sa presne oproti nemu, pričom bola medzi nami asi len päť centimetrová vzdialenosť.
"Nič o tom nevieš! Tak by si mi mohol dať už konečne pokoj! A môjho priateľa si nebrať do tvojej špinavej huby!"
Zvreskla som naňho.
Zvraštil obočie, a na čele, sa mu vytvorila vráska. Jeho oči boli tmavšie. Presne také ako ten večer keď som ho nahnevala.
"Tak za prvé." A pristúpil ku mne ešte bližšie, pričom sa nám takmer dotýkali nosy.
"Vravela si, že je to bývalý priateľ.. čož asi znamená, že niekto sa cez to nedokáže preniesť." Posmešne sa usmial. "A za druhé, to bolo kurva posledný krát čo si na mňa zvýšila hlas! Alebo sa ku mne takto správala!"
Ako si to dovolil niečo také povedať!
Ani neviem ako, ale moja ruka vystrelila a stretla sa s jeho lícom. Pootočil hlavu a chytil si líce rukou, otočil hlavu na mňa. Z očí mu išli blesky. Pustil si líce, ktoré si držal, pristúpil ku mne, a ja som odstúpila. Takto to išlo až dovtedy kým som nenarazila na stenu. A on sa na mňa nenatlačil.
Bola som oproti nemu taká maličká. No aj tak som sa mu pozerala presne do očí, ktoré už nabrali znova pôvodnú farbu. A ani nevyzeral, že by sa hneval.
Naklonil sa ku mne, tak že sa nám dotýkali nosy.
Srdce mi začalo biť o niečo rýchlejšie.
Priblížil sa k mojím perám, až nás od seba delil len milimeter.
No uhla som sa, čiže jeho pery skončili na mojom líci.

Nie, to ti nemôžem spraviť láska moja. Už nikto ma nikdy nepobozká ani nič podobné, pretože na to si mal právo jedine ty.