" Prečo?! Prečo to nevieš pochopiť?! Ja ho stále milujem!"
" Ale on je mŕtvy! Chápeš?! Už sa nikdy nevráti!"
Hneď ako to dopovedal moja ruka vystrelila a stretla sa s jeho lícom. Neveriacky sa na mňa pozrel a rukou sa dotkol miesta kam som ho udrela...
Prekvapene som naňho zostala pozerať. Nevravím, že mi nechýbal, ale nevedela som ako mám zareagovať. Nevedela som či mám naňho kričať, za to že len tak odišiel bez rozlúčenia, alebo či ho mám poriadne vyobjímať.
Chýbal mi, o tom niet pochýb no zároveň sa mi v tele nahromadilo toľko zlosti že práve teraz som ho mala chuť zabiť. A to bez srandy.
"A čo teraz odo mňa čakáš Harry?" povedala som, pričom som sa snažila potlačiť v sebe nahromadený hnev.
"Ja neviem.." odpovedal a poškrabal sa na zátylku.
"Tak ty nevieš..Harry ty sa tu len tak objavíš a-" nemohla som dohovoriť keďže do miestnosti vošiel Liam, a začal rozprávať.
"Pezz, malý sa práve zobudil a ja si musím ísť niečo vybaviť mohla by si..alebo mám si ho zo sebou vziať?"
"Nie len choď." povedala som mu a usmiala sa naňho. Len prikývol a odišiel preč.
Takže teraz sme tu boli len ja a Harry..a Harry.
"Idem preňho hneď som späť." pomaly som vyšla schody a zamierila si to do svojej izby. Prešla som k detskej postieľke a zobrala malého chlapca ktorý sa na mňa usmieval do rúk.
"No poď miláčik."
Keď som prišla do obývačky, sadla som si s malým Harry na sedačku, a do jeho malinkých rúk vložila hračku.
"Takže je to chlapček?"
"uhmm..áno je."
"Pamätáš keď som tvojmu otcovi povedal že čakáme chlapčeka?" zasmial sa Harry.
"Áno." odpovedala som stručne.
"Chcela si mu dať meno Harrison." znova sa zasmial. "Aj keď prisahám že by som mu dal radšej meno Harrison než aby to bol jeho syn."
"Harry prestaň..Liam je skvelý otec." bránil som Liama. Bola to pravda. Za Liama som bola rada. O Harryho sa stará ukážkovito.
"Ja by som bol lepší." uchechtol sa.
"A ako sa vlastne volá?"
"Harry." Harry sa na mňa prekvapene pozrel.
"Ty si ho pomenovala po mne?"
"Áno."
"A on s tým nemal nejaký problém?"
Vôbec sa mi nepáčilo ako hovoril o Liamovi.
"Áno Harry..dohodli sme sa na tom. Nemusela som ho nejak extra presviedčať."
"Takže Harry Payne."
"Harry Dominic Payne." opravila som ho. Pozrela som sa ne neho a pozorovala ho pritom, ako on pozerá na môjho syna.
"Má tvoje oči." prehovoril.
"Ani by som nepovedala. Mne sa viac podobajú na tie Niallove."
"Ani by som nepovedal..každopádne je moc rozkošný. No mohli by sme sa vrátiť k pôvodnej téme?"
"Fajn." odpovedala som s nevôľou. Absolútne som sa k tomu už nechcela vracať.
"Tak? Perrie..milujem ťa a odpustiť mi prosím."
"Harry uhmm..ja..aj ja ťa milujem." povedala som koktavo a pozerala mu do očí. A uvedomila si, že som mu to povedala po prvý raz.
