Saved

~8~

"Choď preč." Povedala som mu, pričom mi slzy stále tiekli po tvári.
"Nie."
Pozeral sa mi presne do očí.
"Choď preč." Zopakovala som ale tento krát to znelo ako prosba.
"To nie je dobrý nápad, nevyzeráš byť v poriadku."
"Choď preč." Zopakovala som tretíkrát.
"To nevieš hovoriť nič iné ako 'choď preč'?" Spýtal sa, pričom sa usmial.
Na to som mu nič nepovedala. Nenašla som na to silu.
"Poď odprevadím ťa domov. Len mi musíš povedať kde to vlastne bývaš."

Povedal a chytil ma za ruku a potiahol.
Samozrejme ruku som mu zo zovretia vytiahla.
"Nikam s tebou nejdem."
  Konečne som povedala. Veď ho ani nepoznám. Vidím ho prvý a posledný krát v živote.
"Neblbni." Stále sa na mňa usmieval, ako nejaký úchyl.
"To si taký idiot!? Nechápeš, že s tebou nikam nejdem?"
Hneď ako som to dopovedal, som bola prirazená na stĺp, o ktorý som sa pred chvíľou opierala. Obe ruky položil za rovno mojej hlavy, a pozeral sa mi presne do očí.
"Dávaj si pozor na jazyk!" Povedal cez zaťaté zuby.
"Inak čo?" Spýtala som sa. Kde sa do čerta vzala vo mne tá odvaha? Nerevala som tu ešte náhodou pred chvíľou?
"Ty ma vôbec nepoznáš, nevieš kto som, ani čoho som schopný. Takže na tvojom mieste by som bol ticho, a vážil si to, že som ti chcel pomôcť."
Dopovedal a odstúpil odo mňa asi o dva kroky.
Neváhala som ani sekundu a ihneď sa rozbehla smerom domov.
Ako som bežala, otočila som hlavu dozadu a uvidela som ho ako tam stále stojí a pozerá na mňa.