Bambi A|B|O - [Larry Stylinson] || Texting

24. Kapitola

Omámene som stál na schodoch pred mojim domom. Pohľadom som nervózne tikal z obrazovky telefónu na alfu predo mnou. Netušil som, čo mám robiť. A už len realita, že sa ku mne začal približovať, celú situáciu moc nezlepšovala. Každým jedným krokom, ktorý kučeravý alfa spravil, som ustupoval, až som napokon narazil do dverí. Mal som tu možnosť vidieť jeho slzy, jeho trápenie.

,,L-loui?" oslovil ma potichu, no to som ja už rýchlo odomkol dvere a ako taký zbabelec som vošiel dnu. Okamžite ako som opätovne stál v mojej predsieni, som zamkol dvere a odstúpil od dverí. Chvíľu bolo ticho, pred tým ako sa ozvalo tiché klopanie.

,,L-louis, j-ja... spravil s-som niečo zle? A-ak hej, tak m-mi to prepáč. P-prosím," počul som jeho tichý chrapľavý hlások z druhej strany. Neveriacky som pozoroval hnedé drevo a v mysli si nadával. Jedna moja časť chcela okamžite podísť k nemu a utíšiť ho, no ta druhá stále vravela, že by to bolo zlé. Že by som mu tým dal nádej, že niekedy budem schopný byť jeho partnerom.

No ja som nebol. Sám som to dobre vedel. Myšlienka, že by som bol „alfou" nášho vzťahu ma desila. Čo by si o nás ľudia mysleli?

,,Louis-" začul som, ako šepká, ibaže viac som toho rozoznať nemohol. Okamžite som zobral nohy na ramená a rozbehol sa do svojej izby. Tam som sa vystrašený svojimi pocitmi pre istotu zamkol a schoval sa pod perinu postele.

Netuším ako dlho som sa premáhal, aby som čo i len skontroloval chat. V hlave mi to šrotovalo. Bolo to, akoby som sa hádal sám so sebou. Akoby sa hádala láska s mojou podstatou. A verte alebo nie, je to neuveriteľne ťažký a dlhý boj.

Bambi: Louis?

Bambi: Prepáč :(

Bambi: Netuším, čo som spravil zle.

Bambi: Mne je to len ľúto :/

Bambi: Prečo si mi klamal?

Bambi: Mohol si mi povedať, že so mnou prosto nechceš volať.

Bambi: To si ma nechcel vidieť?

Bambi: Ja viem, že som škaredý a tak...

Po prečítaní tejto správy som stisol viečka k sebe. Rozmýšľal som či ho nechám ďalej písať, alebo ho radšej preruším. Nemalo zmysel, aby si kvôli mne znižoval sebavedomie.

Louis: Nie si škaredý.

Bambi: Tak... tak prečo si mi klamal?

Louis: A prečo si ty stál pred mojim domom?

Bambi: Ja som sa pýtal uhm prvý :/

Louis: A ja druhý.

Louis: Odpovedaj!

Možno som znel vážne nepríjemne, ibaže táto skutočnosť ma väčšmi desila. Desilo ma to, že ten kučeravý chlapec prosto stál pred mojim domom.

Bambi: Ja som len chcel...

Bambi: Počkať, do kým budeš mať čas.

Bambi: Doniesol som ti muffiny :)

Louis: Nechcem žiadne muffiny, Harry.

Louis: Prečo si tam bol, keď dobre vieš, že potrebujem čas?!

Bambi: Hneváš sa na mňa? :(

Louis: Som kurevsky zmätený, Harry!

Bambi: Prepáč... Louis, ja som nechcel... len nehovor tie škaredé slová, prosím :(

Louis: A prečo? Pretože ťa to kurva pohoršuje?!

Louis: Predstav si, že aj mňa do piče pohoršuje, keď mi nejaký idiot stojí pred barákom!

Toto si prehnal.

Bambi: Takže... ja som pre teba idiot.

Louis: Harry, ja som to tak nemyslel, len pochop, že to nie je moc príjemné.

Bambi: Hm... tak ja radšej pôjdem.

Bambi: Nechám ti pred dverami tie muffiny. Ahoj.

Louis: Prepáč. Zober si ich. Ja si ich nezaslúžim. :)

Harry mi po tomto už neodpisoval. Nahnevane som vtedy zahodil svoj telefón na posteľ a nechty zaryl do svojho stehna. Tak moc som sa na seba hneval. Mal som pocit, že mám schizofreniu, alebo čosi podobného rázu. Neustále som sa hádal sám so sebou a to len kvôli tomu, že som nedokázal vziať fakt, že sa mi páči, ktosi ako je on.

Nakoniec som si všimol postavy, ktorá odišla. Cez okno som mal možnosť vidieť, ako sklopil hlavu a utierajúc si rukávom slzy sa vybral preč. V ruke už nedržal menšiu nádobku, ktorú som tak pred 5 minútami ani len nevnímal.

Naozaj ich tu nechal.

Zvedavo som sa vyštveral z postele a s roztrasenými rukami som sa vybral von z izby. Dvere som otvoril a následne zišiel po schodoch dole. Prekvapovalo ma, že tak skoro odišiel. Z jednej strany som bol rád a z druhej som si to vyčítal. Možno keby ešte chvíľu počkal, moje svedomie by mi nedalo a šiel by som za ním.

Ibaže namiesto toho, som teraz otváral dvere, za ktorými zostala už len nádobka s modrým vekom a Harryho dokonalá vôňa. Trhane som sa nadýchol a vzal daný predmet do ruky. Neohrabane som zavrel dvere a s jemným ale za to smutným úsmevom som otvoril danú nádobu.

Pohľadom som prešiel na jedlo vo vnútri, pričom som sa neubránil malej slzičke. Tá sa mi skotúľala okamžite, ako som pochopil, čo všetko sa tam nachádzalo. Neboli to len obyčajné muffiny. Bolo toho omnoho viac.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte, 

prepáčte, že kapitola vyšla tak neskoro, ale mám doma menšie problémy a akosi nestíham. Som rada, že som to vôbec stihla dnes napísať. 

Dúfam teda, že sa kapitola páčila. ♥ A dobrú noc ♥

-Curly