Bambi A|B|O - [Larry Stylinson] || Texting

37. Kapitola

Nebudem vám klamať. Bol som vystrašený. Okamžite, ako som začul jeho hlas, som sa totižto vyhrabal do stoja a rozsvietil vo svojej izbe. Akosi ma desil fakt, že Harry stále plače. Mal som pocit, že mu budem musieť pomôcť a preto, by bolo lepšie, keby som bol oblečený.

,,L-loui... j-je mi zle, Loui. N-neviem sa d-dostať domov a-a je to tu tmavé. Nemám r-rád tmu," kňučalo to kučeravé stvorenie zatiaľ, čo ja som si na seba navliekal svoj veľký sveter. Znepokojil ma fakt, že je kdesi sám a ešte viac, že sa odtiaľ nevie dostať.

,,Hazz, kľud. Povieš mi, čo sa stalo? Prečo sa nevieš dostať domov?" snažil som sa znieť pokojne, ibaže pravda bola taká, že aj mne samému sa hlas striasol ako osika. Bol pre mňa vážne nadľudský výkon na seba navliecť nohavice a následne nájsť bundu. Mal som pocit, že z toľkého strachu o moju kučeravú alfu som zabudol i rozmýšľať. Úplne primitívne veci sa mi zrazu zdali ťažké.

,,V-vravel si, ž-že som len malý chlapec a-a ja som spr-spravil niečo, č-čo by malý chla-chlapček nemal urobiť. L-loui... bolí ma bruško," skučal Bambi, nad čím som zmučene privrel oči. Bolelo ma počuť, že za to môžem ja.

,,Zlatko, čo si spravil? A kde si? Povieš mi to? Prídem po teba," mumlal som, keď som si jednou rukou pridržiaval telefón a tou druhou som sa snažil navliecť si na seba akúsi vetrovku. Napokon sa avšak ozvalo z druhej strany len tiché zaskučanie a následne dávivé zvuky, načo som okamžite zbehol do svojej chodby.

,,Harry... Bambi. Počúvaj ma. Bude to dobré, len mi povedz, kde si," inštruoval som ho, keď som napokon vychádzal z domu. Bol som rád, že v tomto okamihu prevzalo vládu srdce. Musel som sa o neho predsa postarať. Musel som mu pomôcť.

,,J-ja som p-pil, Loui. Je m-mi zle a chce sa mi ha...haji," dostal zo seba, načo som omámene zastavil v pohybe. V danom okamihu som prosto zamrzol na chodníku pred svojim domom a nechal jednu neposednú slzičku, aby stiekla po mojom líci. Ten malý nevinný Bambi...

,,Dobre, a-ale kde si? Hazz, kde si? Prídem si pre teba," vravel som odhodlane, načo sa mi po chvíli strávenej počúvaním jeho vzlykov dostalo odpovedi. Harry zaskučal názov klubu, ktorý som ja dobre poznal. Bolo to jediné miesto, kde sa na mňa nepozerali ako na omegu a bez problémov naliali aj mne. Vedel som, že dať alkohol maloletej alfe im nerobilo problém.

,,A teraz ma pekne počúvaj..." začal som hovoriť do telefónu, keď som rýchlou chôdzou prechádzal po uliciach našej štvrte. V danej chvíli som doslova preklínal celú vládu, ktorá zakázala omegám, aby vlastnili autá. Hoci bola pravda, že máme byť tie, o ktoré sa stará niekto iný, v tomto okamihu to bolo práve naopak. Potreboval som sa o niekoho postarať a nemohol som.

,,Moc ma to mrzí. Všetko ma to mrzí, Hazz. Dobre? Milujem ťa," vydýchol som napokon, načo sa z druhej strany ozval hlasitý vzlyk. Vyľakane som vytreštil oči a napokon sa ho spýtal, či sa niečo nestalo. Bál som sa, že ho moje slová vystrašili a on už so mnou nechce mať nič spoločné.

,,Loui ono... prepáč mi to," zafňukal pred tým, ako som si ja povzdychol a zrýchlil svoje kroky. Nakoniec som sa dostal až pred klub, ktorý Harry spomínal. Chcel som sa ho spýtať aj na presnú polohu, keď v tom sa spoza uličky ozval hlasitý vzlyk. S povzdychom som telefón vypol a vložil si ho do vačku.

,,Loui? Louis! Nie... Louis. Nie," mumlal vystrašene, keď zistil, že som zrušil hovor. Ibaže to som ja už stál v uličke a mieril si to k nemu. Dokonca som ho aj potichu oslovil, no on nereagoval. Aj naďalej plakal nad telefónom, pričom sa opieral o stenu za ním. Prekvapovalo ma, že som necítil jeho dokonalú vôňu. V danej chvíli som to radšej neriešil a prosto podišiel k nemu. Predsa len sa mohlo jednať o alkohol, ktorý jeho vôňu zastrel.

,,Hazzy," zašepkal som, keď som ho opatrne pohladil po ramene. On sa opito zakmásal zo strany na stranu a so slzami v očiach, ktoré som mal možnosť vidieť aj cez tmu vôkol nás, sa na mňa pozrel. Okamžite ako si ma všimol, sa mi hodil do náručia a začal nahlas plakať.

,,Harry, neplač. M-milujem ťa. To, čo som povedal pred tým, nebola pravda," snažil som sa ho upokojiť, keď som sa opatrne skláňal k jeho nohám. Bol vážne zázrak, keď som ho podoprel pod kolenami a vyhodil si ho do náručia. Musel som uznať, že na alfu bol vážne ľahký.

,,N-nehovor to. N-nezaslúžim si to," zavzlykal a následne schoval svoju hlavu do môjho krku. Trhalo mi srdce, keď som ho takto videl. Preto som ho len rýchlo pohladil po vláskoch a vybral sa s ním ku mne domov. Nevedel som, kde býva a už vôbec či by ho mama takto prijala. Preto som sa rozhodol, že ho odnesiem prosto k sebe.

,,Ale, Hazz. Zaslúžiš," šepol som trhane a vybral sa s ním skrz ulice Londýna. Zo začiatku len plakal a prosto stískal látku môjho trička. A to až dovtedy, kedy som ho opatrne nepustil na zem. Musel som otvoriť dvere a hoci to s ním na rukách nešlo, neustále som ho jednou z nich pridržiaval.

Až, keď som otvoril dvere, som začul Harryho slová po dlhej dobe. Musel som sa otriasť, keď som ich sa ich snažil rozoznať. Dúfal som, že neboli pravdivé a preto som ho opatrne zatiahol dnu a položil ho na gauč. Následne som sa k nemu sklonil a kľačiac vedľa neho som ho opatrne pohladil po kolenu.

,,Hazz? Zopakuješ mi, prosím, čo sa stalo?" vydýchol som trhane, pričom som sledoval, ako roztrasene prikývol a následne pootvoril svoje popraskané pery. V danej chvíli ma obarila nepríjemná vôňa alkoholu, ktorú som sa radšej rozhodol ignorovať.

A poviem vám, že po slovách, ktoré sa vydrali z jeho úst o pár sekúnd neskôr, bol alkohol a celková strata jeho nevinnosti, akoby len malé zrnko piesku v nekonečnej púšti môjho sklamania.  

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

A-ahojte,

*schováva sa za posteľ* taaaak... ehm ako sa vám páči kapitola?  K môjmu ukončeniu sa radšej nebudeme vyjadrovať ^^. 

Tak teda veľa šťastia zajtra v škole a dobrú noc :D Snáď sa vám aj cez toto "napätie" kapitola páčila. 

-Curly